O Slovensku

Neprijateľný na spoluprácu, nevhodný, neschopný … bez cieľa … veru, kedysi som si na jednej porade vypočul aj takéto, dosť nepríjemné slová. Išlo o pozíciu, bolo viac záujemcov a každý chcel úspech, len miesto bolo jedno … a tak niektorí vytiahli aj podpásovky, či vyslovené provokácie … nakoniec to skončilo trochu nečakane, rozdelením právomocí a vytvorením miesta navyše … ale o tom som vlastne nechcel … skôr o pozadí ľudskej povahy a o jej neuveriteľnej prispôsobivosti okolnostiam …

V máloktorej oblasti života môžeme hovoriť o férovom boji či rovných podmienkach. Dokonca ani tí, čo sa snažia o objektívnosť, poctivosť a férový prístup … občas využijú zadné vrátka, pretože ich k tomu môže prinútiť situácia a obvykle aj – prinúti. Kto tvrdí, že si nikdy neskrátil cestu krížom cez pole alebo lúku, klame sám seba … a stalo sa aj mne, že som občas utekal – skratkou. Však nie sme nikto dokonalý … aj keď máme medzi sebou občanov, ktorí občas či trvale veria vo vlastnú božskosť a jedinečnosť …

Aj preto som sa dobre bavil na reakciách svetových politikov a médií v súvislosti s americkými voľbami. Od jednoznačného vyhranenia sa k dnes istému víťazovi, cez šokované mlčanie dokázali prejsť k výrokom typu – budeme si hľadať cestu spolupráce a porozumenia … a bla-bla-bla. Tak to už vo svete chodí – keď nemôže byť švédsky stôl, nech je aspoň omastená kôrka s vodou ….vzniká však otázka, koľko perspektívy môže priniesť spolupráca so škrípajúcimi zubami.

Priznám, do podobnej situácie som sa dostal raz (a už nikdy viac nechcem), a v podstate dodnes ľutujem, ako som ju riešil, hoci o správnosti riešenia som presvedčený aj dnes … keďže niekoľko ľudí vyjadrilo presvedčenie, že v prípade môjho postupu si nevedia predstaviť spoluprácu, po oznámení rozhodnutia šéfov som vtedy dotyčným oznámil, že s nimi – nerátam. Nevedel som si predstaviť spoluprácu s ľuďmi, ktorí majú voči mne antipatie, pochybujú o mojich schopnostiach a navyše podľa potreby vytiahnu kyjak alebo fajku mieru …

Politik si podobné riešenie nemôže dovoliť, nech by bol o jeho správnosti akokoľvek presvedčený … v prípade takého D.Trumpa by po vyhláseniach jeho potenciálnych partnerov skončili Spojené štáty v izolácii, alebo akejsi novodobej verzii postkomunistického bloku s Ruskom a Čínou. Nemôžem si pomôcť, ale život (a nielen v politike) mi často pripadá ako šachová partia, kde musí hráč sledovať nielen figúrky na šachovnici, ale počítať aj s tým, čo drží súper za chrbtom. Akosi sme zabudli žiť na báze starého a osvedčeného podania ruky, ktoré potvrdilo všetko a bez výhrad, či dodatočných zmien. Často ma to desí, pretože to pokladám za úpadok spoločnosti, nehovoriac o chvíľach, keď niekto vyriekne slová, ako istý svedok v kauzách M.Černáka, ktorý povedal – ten a ten menil názor podľa potreby, ale čo povedal Černák, to vždy platilo … vtedy mi akosi prebehnú zimomriavky po chrbte, pretože si uvedomujem nemenný fakt, súvisiaci s politikou – politik dodrží slovo len vtedy, ak je to v jeho záujme … smutné, nie ?

Často sa hovorí, že čím krajší sľub, tým viac ľudí pritiahne … iste, kto by nemal rád krásne obrazy zo života, nie ? Mnohí kritizujú, že ľudia priveľa veria a málo preverujú … a pritom je pravda možno úplne iná.

Pravda je totiž ošemetná vec … všetci po nej túžia, ale málokto s ňou dokáže tancovať do konca a hľadieť jej do očí. Často sa jej ľudia dokonca boja a vyhýbajú sa stretnutiu. Vždy však príde povestná chvíľa, kedy pokrievka nadskočí nad hrncom, a často sa vyvalí nevábny obsah. A všetci sa divíme, čože sa to stalo

Pozerám sa na stránky denníkov, na obsah, ktorý budú mnohí čítať až v ranných hodinách … vidím obraz, ktorý nie je ani krásny, ani vábny … ale dokonale odráža pokrytectvo súčasnej spoločnosti, biedu nášho ducha. Palcové titulky, štylizované fotografie, umelé úsmevy … falošné už na prvý pohľad. Obsah vyvoláva pobúrenie, ale aj smiech. Smiech nad tým, ako dokážu ľudia prevrátiť kabát a tvrdiť, že čo bolo včera zlé a neprijateľné, môže byť zajtra celkom dobré a znesiteľné. Niekde vnútri tomu hovorím absurdným slovným spojením – teória vysnívanej poslednej sekundy života … možno by sa tomu dalo aj priradiť niečo iné, napríklad teória plesnivého krajca chleba, ktorý po natretí maslom a medom vyzerá vlastne dobre, pretože chlieb s maslom a medom nemôže byť predsa zlý … čo na tom, že je plesnivý, nie ?

Utešujeme sa, že veci nie sú také, aké by sme ich chceli mať … ale vieme žiť aj s takými, ktoré sme vôbec nechceli mať. Obliekame svoje pokrytectvo do hávu skromnosti, tolerancie, slobodnej voľby či demokracie a hladkáme svoje ego, ako je všetko fajn … hoci nič tak nepôsobí. Nezamýšľame sa nad príčinami, prečo veci nie sú v súlade s našimi predstavami, uspokojíme sa aj s tým, že naša predstava je aspoň vzdialene podobná nechcenej realite.

Čo vlastne od života chceme ? A čo chceme zanechať našim potomkom ?

Kráľovstvo krivých zrkadiel, zdeformované naším pokrytectvom, strachom, a osobnou – zbabelosťou ? Pripadám si pri tejto predstave ako na futbale pred troma desaťročiami, keď jedno mužstvo uštedrilo druhému osemgólový debakel a všetci v médiách nadšene básnili, ako skvele hralo … ako si užili to množstvo gólov a nádherných akcií. Pritom predstavenie organizoval jeden bystrozraký pre vyše pätnásťtisíc (povinne) platiacich a nevidiacich … bystrozraký bol v pruhovanom drese a pískal porazeným nešťastníkom aj škaredý pohľad na súpera, či utrápený pohľad na hodiny, ktorý jasne volal – po konci trápenia, v ktorom nebolo férové a slušné absolútne nič. Nikto neprotestoval, nikto sa nesťažoval … ak teda nerátame krčmy.

Hrdíme sa, že žijeme na dobrej adrese … čo na tom, že každý deň vychádzame do ulíc našich životov zo smradľavej latríny ? Však to nikto na vizitke nevidí … ďakujem Gabovi, že na to upozornil, pretože práve jeho blog ma prinútil k tomuto zamysleniu … ako sme sa uspokojili s omasteným chlebom, ktorý je pod vrstvou masti – plesnivý.