O Slovensku

Denne prečítam množstvo zdrojov, a často aj rôznych nezmyslov. Už sa ani nepozastavujem nad tým, čo všetko dokážu ľudia urobiť za peniaze. No predsa niečo ostáva, čo nevyriešia žiadne peniaze – strach … pretože sú ľudia, vždy príde chvíľa, keď sa pozrú do zrkadla a zľaknú toho, čo vidia.

Nálepka nacionalista sa zrejme čoskoro stane symbolom hrdosti. Je to naozaj smutné, pretože nikto by nečakal, akým spôsobom sa zmení spoločnosť. Nedá sa prehliadnuť, že nositelia slobody slova a hodnôt demokracie sa zmenili na zamestnancov verejného domu, kde neplatí nič, okrem najvyššej ponuky. Nedá sa poprieť, že štvrťstoročie tzv. slobody dokázalo zdeformovať spoločnosť tak brutálnym spôsobom, ako si nikto nevedel predstaviť ani v najčiernejších snoch. Spoločnosť je dnes oveľa sterilnejšia, než tomu bolo za čias vlády štátostrany … ktorá si naivne myslela, že bude jedinou stranou s právom jedinej a nemennej pravdy. Jej predstavitelia vtedy ešte nevedeli, ako sa dá jediná (správna) pravda strčiť pod pláštik demokracie a vydávať za pokrok v myslení a rozvoji spoločnosti.

Diabol sa prezliekol, zmenil meno, lepšie sa učesal a vyhlásil – neexistujem a nikdy som neexistoval. Je viac než symbolické, že symbol kosáka a kladiva nahradili hviezdy – a červenú nahradila modrá … pretože mnohí dnes otvárajú oči a nechápu, prečo vidia hviezdičky, hoci im nepredchádzala rana kladivom …

Bábkové divadlo hrá svoje posledné predstavenie … herci už majú masky, pretože ani sami si nepamätajú, ako vlastne na začiatku predstavenia vyzerali. Klasické bábky z našich detských čias sú už dávno pohodené v kúte, a nahradili ich – živé bábky. Ale už neveria svojej hre … pochybujú o nej natoľko, že musia sami seba vychvaľovať do nebies, aby dokázali žiť s tým, čo ráno vidia v zrkadle. Denne sa snažia utvrdiť v tom, že sú slušní ľudia, pretože obraz v zrkadle doby ukazuje niečo úplne iné. Denne musia vypínať prsia, aby budili dojem hrdosti na vlastné dielo, hoci sotva svetlá divadla pohasnú, zmenia sa na zlomené tiene, sotva vlečúce sa prázdnymi ulicami vlastnej mysle.

Nacionalista … zbabelec … čo je vlastne horšie ? Hanlivé označenie od škrabáka, ktorý si vlastne nepamätá ani to, ako sa volá … alebo pocit, s ktorým sa nedá žiť, pretože zbabelec denne vstáva so strachom, ktorý nesmie dať najavo, hoci je všadeprítomný. Kto je na tom horšie ? Nacionalista sa bojí o vlasť a národ, zbabelec má strach len sám o seba … kto je na tom horšie ? Nacionalista stavia na absolútny vrchol záujem vlasti a národa, hoci za to nič nedostane (okrem urážok a osočovania), alebo zbabelec, ktorý musí postaviť na vrchol to, čo je najlepšie platené ?

Diktátor, vrah, väzniteľ a klamár … takéto a iné prívlastky lietajú dnes na adresu zosnulého kubánskeho vodcu F.Castra. Nech je už kdekoľvek, mal by byť na tieto označenia hrdý – prichádzajú totiž od ľudí, ktorí budú čímkoľvek (teda aj diktátormi, vrahmi, klamármi, väzniteľmi … či komunistami alebo demokratmi), pokiaľ to niekto dobre zaplatí …

Rátajú jeho obete a kričia – sú to tisíce … možno preto, aby sa nezľakli pohľadu na milióny obetí toho, čomu sa zapredali. Majú strach … kladú si otázku, ako sa mohol taký (nepochybne zlý) človek udržať pri moci šesť desaťročí, ale ich idoly museli neraz s hanbou utiecť, a to sotva po šestine času, dopriateho ich nepriateľovi. Kričia – kto nekritizuje a nenadáva, ten obdivuje … naozaj veríte, že títo ľudia by nechali oponentov slobodne hovoriť a publikovať, keby ich mohli zatvoriť do väzenia ?

Koľko je dosť ??? Padá otázka a všetci zarazene mlčia … nechápu. Majú strach a tak sa snažia navzájom hladiť a ospevovať – robí to dobre, si naozaj demokrat … už si dokonca maľujú vlastné obrazy (nahého cisára) a kričia – vidíš, ako skvele to na mňa ušili ??? Už zašli tak ďaleko, že si platia a nechávajú vytvárať hodnotenia, potvrdzujúce ich jedinečnosť a neomylnosť … ich správnu cestu. Sú ako obstarožný milenec, ktorý sa po akte natiahne vedľa mladučkej milenky a s uspokojením šepce — no, nebol som skvelý … a nevidí, že jeho partnerka len krúti hlavou a premýšľa, čože sa to stalo … prečo sa dala tak omámiť, a teraz vedľa nej leží udychčané, tučné a spotené prasa, ktoré sa ani nedokáže – osprchovať ?

Veď on je nahý … oni sú nahí … nie, dnes to nekričí dieťa v dave, dnes sa táto pravda nehanebne vytŕča z každého kúta, a oni sa len zúfalo snažia zakryť jej nahotu … aby náhodou svojím vábnym zjavom nezviedla tých, ktorých roky a desaťročia klamali, zavádzali a predávali … preto na seba vylievajú vedrá kolínskej, a zúria, pretože aj napriek prenikavej vôni stále páchnu – strachom … zbabelci, ticho a ustrašene závidiaci – nacionalistom