O Slovensku

Márne som hľadal nejaký odkaz či náznak, či dodávateľov služieb a tovaru pre štát niekto núti, aby obchodovali so štátom. Nikde som nič takého nenašiel …

Keďže základom mojej úvahy je dobrovoľné rozhodnutie podnikateľského subjektu k obchodnej spolupráci som štátnou správou, nie je žiadny dôvod, aby si predmetný subjekt určoval pravidlá, obmedzujúce práva tých, ktorí za jeho služby a dodávky platia – teda občanov a daňových poplatníkov. Vo svetle tejto myšlienky som presvedčený, že ak niekto úmyselne skrýva rôzne údaje, uvedené v zmluvách, robí to z jediného dôvodu – nemôže odhaliť praktiky, ktoré viedli k výberu dodávateľov, stanoveniu podmienok a ceny, a samotnému podpisu príslušných zmlúv.

Zákon č.211/2000 Z.z. (o slobodnom prístupe k informáciam) hovorí v §2 ods. 1 o povinných osobách, na ktoré sa zákon vzťahuje – štátne orgány, obce, vyššie územné celky, fyzické i právnické osoby … atď. Teda osoby, ktoré disponujú rozhodovacími právomocami … v rámci štátnej i verejnej správy.

§3 predmetného zákona sa oplatí citovať v plnom znení

(1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

(2) Povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, 3a) o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

(3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje

Z vyššie uvedeného textu jasne vyplýva, že každý môže požiadať o poskytnutie informácií, nemusí zdôvodňovať účel svojej žiadosti a má právo, aby tieto informácie dostal v plnom rozsahu.

§5a v ods. 1 hovorí o povinne zverejňovaných zmluvách …

(1) Povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za verejné prostriedky, 7a) alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.

V tejto súvislosti sa patrí dodať, že nikde v znení uvedeného paragrafu nenájdete možnosť vyňatia, alebo utajenia skutočností, ktoré súvisia s plnením zmluvy.

§5b ods. 3 však umožňuje isté výnimky, schválené vládou Slovenskej republiky a myslím si, že by mal byť vzhľadom na svoje znenie (a dlhodobé zneužívanie zo strany politikov) zrušený. Hovorí, že

Vláda Slovenskej republiky môže nariadením ustanoviť objednávky tovarov a služieb a faktúry za tovary a služby, ktoré sa nezverejňujú, a to podľa ich hodnoty.

Kameňom úrazu je §10, ktorý sa pravidelne zneužíva pre politické účely, pretože v ods.1 hovorí

Informácie označené ako obchodné tajomstvo povinná osoba nesprístupní.

Problémom je, že ako obchodné tajomstvo sa dá teoreticky označiť čokoľvek … takže nepomáha ani znenie, uvedené v §10 ods.2c, ktoré hovorí

Porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je sprístupnenie informácie

ktorá sa získala za verejné prostriedky,  alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie,

Navyše, v §10 ods.3 sa hovorí

Porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je ani zverejnenie zmluvy podľa § 5a ods. 1.

V tomto prípade sa majú na mysli povinne zverejňované zmluvy, ktoré sa týkajú hospodárenia štátu a nakladania s verejnými prostriedkami.

Zhrnuté a podčiarknuté, žiadny orgán štátnej či verejnej správy nemá právo, aby obmedzoval prístup k informáciam o nakladaní s verejnými financiami, nemá právo na utajovanie závažných skutočností – ktorými sú napríklad identifikácia účastníkov výberového konania, obsah a plné znenie ich ponúk, či plné znenie zmlúv, ktoré boli s nimi uzatvorené. Skutočným problémom sú rôzne (nazval by som to účtovné) praktiky, ktorými sa napríklad umelo znižuje hodnota verejných a štátnych zakáziek pod určitú hranicu, kde odpadá povinnosť zverejnenia, pričom zmluvy sa navzájom “ reťazia “ … Rovnako je problémom možnosť priameho zadania zakázky bez výberového konania, ktorá sa často obhajuje nutnosťou okamžitého konania.

A to už nespomínam dlhoročnú prax rôznych dodatkov k zmluvám, či podivne nastaveným podmienkam výberových konaní, kde sa napríklad úmyselne nastaví podmienka, ktorú spĺňa jediný dodávateľ na trhu, pričom často spomínaná podmienka vôbec neovplyvňuje kvalitu budúcej služby. Typickým príkladom môže byť niekdajší tender na vozidlá rýchlej zdravotníckej pomoci, kde sa ako podmienka stanovilo vybavenie vozidla päťválcovým motorom, ktorý bol v ponuke jediného výrobcu a nemal žiadny dopad na kvalitu a spoľahlivosť vozidla. (a ak predsa, tak skôr negatívny)

Väčšina zmlúv by mala byť zverejňovaná do desiatich dní. Realita však vyzerá inak – zverejňuje sa v rôznych intervaloch, často len oklieštené znenia zmlúv …

_____________________________

Za seba poviem len toľko, že už dlhší čas žiadne zmluvy nehľadám ani nesledujem. Akosi viac si vážim svoje duševné zdravie, pretože kým som sledoval rôzne prešľapy našich politikov, bol som zrelý na všeličo, vrátane infarktu. Od istého času som názoru, že akákoľvek zmluva, ktorá je spojená s obmedzením zverejnených informácií, je jednoducho z kategórie – podvod a korupcia, či rodinkárstvo.

Avšak, ani rodinkárstvo by mi nevadilo, ak by boli služby štátu či verejnej správe poskytované za primerané ceny (nemuseli by byť najnižšie), v čo najvyššej možnej kvalite. Predsa len uznávam istú logiku, ktorá hovorí – komu veriť, ak nie tým, ktorí sú najbližší a poznáte ich dlhé roky. Žiaľ, na Slovensku to nie je o dôvere. Ani kvalite, či primeranej cene.

Tento príspevok vznikol ako istá forma komentára k udalostiam okolo ministerstva zahraničia, nákladov na konferenciu v Bratislave a mediálneho šialenstva, ktoré sa okolo všetkého rozpútalo. Musím priznať, že som sklamaný rovnako z prístupu ministra Lajčáka, ako aj jeho kritikov. V tomto spore je priveľa emócií a primálo faktov. Celkovo mi však chýba aj flexibilnejší prístup kontrolných orgánov, vrátane justície. Neraz mám pocit, že zákon hovorí len akosi formálne o tom, že zodpovedné orgány sú povinné konať aj bez podnetu, len na základe získania informácií o možnom porušení zákona. Často sa mi zdá, že konajú len vtedy, keď už nie je spôsob, ako veci legitímne a potichu zamiesť pod koberec. A tento pocit mám vždy, bez ohľadu na to, kto a kedy je pri moci.

Na úplný záver poznámka k slovenskému predsedníctvu v EÚ. Nech by sa stalo čokoľvek, nevidím ho pozitívne. Z jednoduchého dôvodu – únia sa pomaly a isto (podľa bájky o pomalom varení žaby) mení z obchodno-politického spoločenstva na federáciu závislých štátov, a som presvedčený, že ak by niekto tento scenár predložil pred naším vstupom do únie, nikdy by sme sa nestali jej členmi. Pre mňa je pozitívna výchova mládeže k národnej hrdosti, vlastným koreňom a pôvodu – teda všetkého, čo súvisí so Slovenskom a je slovenské.

Naopak – náboženstvo s názvom európanstvo pokladám za modlu zradcov … a degešov (prepáčte, naozaj to neviem povedať inak). A vôbec sa nedivím rastu počtu hnutí, ktoré túto zvrátenú modlu odmietajú a snažia sa z jej smrtiaceho náručia vymaniť.