O Slovensku

… ktorá sa ukázala už po uzatvorení volebných miestností začiatkom marca, keď miesto taktického čakania na vývoj situácie začali predstavitelia opozície piť na kožuch medveďa, behajúceho po lese …

Politika je do istej miery ako šachová partia. A tiež pozná dve skupiny “ hráčov „. Prvá skupina strieľa po všetkom, čo sa pohne a na konci partie sa diví, prečo sa ocitla v obkľúčení a jej kráľ stojí so slučkou na krku pod vyschnutým stromom. Druhá skupina si svoju pozíciu pomaly a nudne buduje, zdanlivo sa nebráni a pričasto ustupuje, ale na konci dvíha ruky vo víťaznom pozdrave a páli bojové zástavy nepriateľa. Tragédiou Slovenska v súčasnosti je skutočnosť, že hlavní predstavitelia opozície patria bez výnimky – do prvej skupiny.

Od katastrofálnej porážky opozície vo voľbách 2012 utieklo pár rokov, a prebehli ďalšie voľby. Pohľad na súčasnú situáciu hovorí jasnou rečou – vodcovia opozície sa vôbec nepoučili, a ďalej opakujú chyby, ktoré kedysi urobili. Jednou z klasických chýb je narábanie s tromfovými kartami – sotva nejakú získajú, okamžite a bezhlavo ju použijú. Zvolávajú desiatky tlačových konferencií, aby si pri každej príležitosti kopli do nepriateľa, a vôbec nemyslia na zadné vrátka. Výsledok ich šialeného a bezhlavého útoku sa rovná – nule. Môžu si síce škrabkať boľavé ego pohľadom na výsledky rôznych prieskumov, ale veľmi dobre vieme, aká je reálna hodnota výsledkov …

M.Havrana nemusím v žiadnom ohľade. Stručne povedané, sotva nájdem nejaký jeho výrok, s ktorým by som dokázal bez výhrad súhlasiť. Ale žaloba R.Sulíka na M.Havrana je hrubou strategickou chybou, kde konečný výsledok nebude hrať žiadnu úlohu, a opozícia by sa mala čo najskôr poobzerať po skutočnom vodcovi. R.Sulík na túto úlohu nedorástol.

Iste, R.Sulík sa môže cítiť výrokom Havrana dotknutý. Problémom však je, že sám sa v minulosti neraz vyjadril na adresu svojich oponentov slovami, pri ktorých by sa tiež mohli zamyslieť, či by nemali siahnuť po právnom riešení. Mohli, ale neurobili to … pretože by sami sebe urobili medvediu službu.

Pohľad na vývoj od roku 2010 hovorí jasnou rečou – R.Sulík nedokázal priviesť SaS k očakávanému úspechu a naplniť nádeje voličov. Jedna účasť v predčasne rozpadnutej vláde, dve pozície “ korunného princa “ volieb, ktoré v zásade neznamenajú v konečnom účtovaní absolútne nič. Navyše, jeho posledné rozhodnutie zotrvať v europarlamente, a vzdať sa mandátu poslanca na Slovensku bolo rovnako hrubou chybou, ktorá ešte môže priniesť trpké ovocie v budúcich voľbách. Jeho postoj vyvoláva dojem, že uznáva len jediné – víťazstvo, a veľmi ťažko sa vyrovnáva s prehrami, či konkurenciou. Vrátane konkurencie vo vlastnej strane …

Navyše mu akosi chýba triezvy pohľad na realitu, a schopnosť odhadnúť, s kým môže spolupracovať a zároveň sa aj na neho spoľahnúť, a s kým nie je spolupráca možná v žiadnom prípade, aj napriek zdanlivo zhodným názorom. Nie je nič horšie, ako nevyspytateľný partner … pripomínajúci neriadenú strelu. Jednou zo základných schopností manažéra (a tým je do istej miery aj predseda vlády) je umenie výberu vhodných ľudí pre spoluprácu, a vylúčenia ľudí, ktorí prinášajú konflikty, rozbroje a intrigy. A treba otvorene priznať, že triezvo zmýšľajúci politik by v žiadnom prípade ani len neuvažoval o spolupráci s OĽANO, práve pre nevypočitateľnosť a neovládateľnosť jej predstaviteľov.

Často mám pocit, že nielen R.Sulík, ale ani ostatní predstavitelia opozície nemajú jasnú predstavu, čo vlastne chcú … ak teda pominieme ich neodolateľnú túžbu po odstavení SMERu, R.Fica a uchopení moci na Slovensku. Lenže … to je na úspech veľmi málo.

Základnou chybou je roztrieštenosť síl, a emóciami ovládaní ľudia na čele opozičných strán. Množstvo nepremyslených výrokov, podpásových úderov či zákerných útokov od chrbta, čo bolo napokon vidieť aj v predvolebnej kampani 2016, a nielen vtedy. Intrigánov a podrazákov nemá nikto rád, a to ani vtedy, ak hovoria pravdu a právom upozorňujú na prešľapy verejných funkcionárov.

Nehovoriac o zaslepenosti, s ktorou aj predstavitelia opozície neustále omieľajú, že pre Slovensko nie je iná alternatíva, ako únia. Mnohým to príliš pripomína inú ideu, ktorú vyjadrovali slová “ So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak “ . Ak sa dnes pozrieme na vývoj v krajinách EÚ a samotnom Bruseli, niekedy mi napadne trpké konštatovanie, že je tam oveľa viac ortodoxných komunistov a komunistických praktík, než kedy bolo v bývalom východnom bloku. Pretože Brusel odmieta právo na nezávislé rozhodovanie zvrchovaných štátov ešte tvrdšie, než to kedysi robil Kremeľ … a dokonca svoje postoje vydáva za formu demokracie a slobody. Neviem, skúste sa opýtať spútaného väzňa vo väzenskej cele, ktorý môže len to, čo mu dovolia dozorcovia … či sa cíti slobodný ?

Dajú sa zmeniť pomery na Slovensku ? Ak by som o tom pochyboval, už dávno by som tu nežil …

Som však presvedčený, že zmenu k lepšiemu nemôžu priniesť súčasné špičky parlamentnej opozície. Pokiaľ nedôjde k ich výmene a zjednoteniu opozície, sú šance na pozitívnu zmenu malé, skoro nepatrné. Volič je náladový, a ak dnes pochybuje o možnom naplnení sľubov súčasných opozičných strán, v prípade ďalšej prehry v nasledujúcich voľbách by im prestal úplne veriť … a opäť by nasledovala voľba v štýle, ktorý tak dobre poznáme z prelomu storočí – pokus – omyl.

Nikdy neplatilo tak, ako dnes – Slovensko potrebuje skutočnú osobnosť, ktorá bude mať dostatočný morálny kredit na to, aby zjednotila znesvárené strany a bude disponovať schopnosťami, ktoré jej umožnia vytvoriť silný politický blok, tvorený ľuďmi s jasnou minulosťou, preukázanými odbornými schopnosťami a výsledkami z praxe. Ľuďmi, ktorí prídu do politiky z bežného života a nebudú za sebou zanechávať slizkú stopu neprehľadnej minulosti.