O Slovensku

Občas sa stane, že obdarovaný je sklamaný z daru, ktorý dostal … možno čakal niečo iné,  a možno ani nevedel, čo vlastne čaká. Niekedy býva sklamanie obojstranné – obdarovaný je sklamaný darom, darca jeho reakciou. Možno aj preto, že kedysi platilo povestné darovanému koňovi na zuby nehlaď a dnes sú tieto slová len porekadlom … doba sa proste zmenila.

Pred niekoľkými rokmi daroval kamarát svojmu synovi k jednému sviatku – pero v luxusnom púzdre. Spomenul, že sklamanie syna v pubertálnom veku sa dalo doslova “ chytiť do dlane „, tak bolo zjavné. Pubertiak, zvyknutý na život v luxuse, pokladal podobný dar pomaly za urážku, a tak s nemiestnou poznámkou hodil neželaný darček svojmu mladšiemu bratovi, ktorý ešte dral lavice posledných ročníkov základnej školy. Ani ten nejako veľmi nestál o podobný dar, no asi mal viac rozumu, ako jeho starší súrodenec … a tak si pero aj s luxusným púzdrom pozorne prezrel, trochu sa pošpáral na internete a nakoniec … strelil pero pod otcovým menom na internetovej aukcii za celkom peknú, päťmiestnu sumu. Pero síce navonok pôsobilo lacným dojmom, ale kedysi s ním nejaká hviezda podpísala svoju prvú zmluvu. Sklamanie staršieho syna z nevhodného darčeku sa vtedy zmenilo na zlosť … z vlastnej hlúposti ? Nevedno … v každom prípade kamarát dosiahol svoj cieľ, lebo dal svojim potomkom cennú radu – nehodnoťte podľa prvého dojmu.

Prečo som si spomenul ? Možno preto, lebo som podobný, sklamaný pohľad videl aj nedávno … sklamanie z daru, ktorý nenaplnil očakávanie …

Obdarovaný dostal dar, aký si vlastne ani nezaslúžil … no nepochopil to. Sklamanie nielen nevedel utajiť, ale čo horšie – napriek veku a očakávaným životným skúsenostiam si neodpustil ironickú poznámku na adresu darcu, ktorý si to rozhodne nezaslúžil … pretože daroval nielen s úprimným srdcom, ale navyše niečo, čo pre neho malo mimoriadnu cenu, keďže sa to v jeho živote spájalo nielen so spomienkou, ale aj určitým pocitom. Dal dar, ktorého hodnota nebola materiálna, ale skôr – duchovná. Žiaľ, nepredpokladal vývoj situácie a nepochopenie … či skôr neúctu obdarovaného. Prečo ?

Najskôr preto, lebo sa zmenila doba … žijeme konzumným spôsobom života, a nepokladáme za cenné nič, čo sa primerane neleskne a nie je predmetom – či nemôže byť predmetom – obdivu okolia. Prestali sme chápať podstatu sviatkov, prestali sme chápať podstatu darov … ktorá nespočíva v ich cene, ale prejavení úcty voči obdarovaným, a prejavení svojho postoja – myslíme na vás, máme vás radi, vážime si vás … dnes to mnohí ľudia nechápu. Prečo ?

Dostalo sa mi nedávno výčitky, že pre svoj spôsob života nemôžem chápať ľudí, ktorí denne bojujú o prežitie. Povedal to človek, ktorý nevie o mojom živote veľa … a možno ani nechce vedieť. Keby chcel, tak by vedel, že aj ja som zažil obdobie … keď som nevedel, čo bude na druhý deň, či vôbec budem mať niečo do taniera, alebo strechu nad hlavou. Zažil som to obdobie, lebo som si nevážil, čo som mal … a hľadal, čo som nemohol mať a ani nemalo cenu. Len pád na dno ma nakoniec naučil, čo má v živote cenu … vtedy som poznal, čo je skutočné priateľstvo a o čom je život.

Najlepšiu radu mi dal človek, ktorý ma vlastne nenávidel. Povedal – nie je tragédiou pád na dno, tragédiou je, ak na tom dne ostaneš ležať …

Nestalo sa to raz, ale ani raz som neostal ležať na dne. Naposledy bola facka od života tak brutálna, že som v prvej chvíli nevedel ani to, čo bude o minútu. Urobil som chybu, ktorá sa tak často opakuje v športe – viedol som, a prestal som “ hrať „. Bol som naivne a skalopevne presvedčený, že ak sa dlho darí, bude sa dariť stále … a neveril som pocitu, ktorý mi kdesi hlboko vnútri navrával – to nie je dobré, čo robíš. Prišla rana, možno priveľmi tvrdá, ale určite zaslúžená.

Pády majú svoje výhody, ostávajú síce modriny a iné boľačky … a ukážu svet taký, aký naozaj je. Ukážu skutočné hodnoty … a odhalia aj to, čo v živote nemá žiadnej ceny. Keby som dnes stratil všetko, aj tak budem bohatší než najbohatší ľudia sveta – ostanú mi totiž ľudia, ktorí majú radi mňa a ktorých mám rád – ja. Nemusia nikdy a nič priniesť, stačí stretnutie a všetko je tak, ako má byť. K spokojnosti so životom mi stačí to, že sme spolu.

Darom je každá sekunda, minúta či deň s nimi a neexistuje nič, čo by dokázalo mať väčšiu cenu … možno aj preto ma mrzí, že sú medzi nami ľudia, ktorí si nevedia vážiť skutočné hodnoty, a jediným metrom ich života – je mamon. Márne sú rady, aby sa zastavili, zamysleli a hľadali to, čo má naozaj cenu.

Ktosi mi raz povedal, že ak nemám peniaze, nie som nikto. Smutne som si vtedy uvedomil, že hoci som si dohodol stretnutie s kamarátom, nevidím nikoho … nie, on peniaze mal a dodnes aj má … ale stratilo sa to, čo ho robilo – kamarátom.