O Slovensku

Len naivný človek môže veriť, že snaha o zrušenie amnestií V.Mečiara je motivovaná túžbou po spravodlivosti. Karty sú rozdané, a už dlhý čas je jasné, že ani vyšetrenie prípadov, na ktoré sa amnestie vzťahovali, nepovedie k potrestaniu vinníkov. Pretože potrestaniu nebránia slovenské právne normy, ale medzinárodné dohody, ktoré Slovensko ratifikovalo.

Prestaňme si namýšľať, že poslancom ktorejkoľvek strany ide o spravodlivosť a odhalenie pravdy. Pravda ich nezaujíma, jedinou hodnotou je úspech vo voľbách a udržanie teplého miestečka. Nič viac, nič menej. Pomaly sa blížia voľby do vyšších územných celkov a nikto nemôže poprieť, že slovenským politickým špičkám sa minuli témy, ktorými boli ešte schopné na istý čas klamať a zavádzať voličov. A tak skúšajú zúfalé ťahy, napríklad osloviť voličov s akousi formou (pokryteckej) ľútosti nad minulosťou.

Na pochopenie pravdy stačí odpoveď na jedinú otázku – bolo možné vyšetriť pozadie únosu M.Kováča ml. aj napriek udeleným amnestiám ? Odpoveď je jednoduchá – bolo. Amnestie bránili a bránia potrestaniu páchateľov, nebránili však odhaleniu pravdy. Jednou z možností bolo vytvorenie parlamentného vyšetrovacieho výboru (bežná prax aj v iných krajinách v chúlostivých prípadoch), zloženého z odborníkov, ktorý by odhalil na základe vlastného vyšetrovania pravdu, vypracoval správu o výsledkoch a predložil ju parlamentu či verejnosti. Tento postup by síce neviedol k potrestaniu vinníkov, ale aspoň by ukázal, čo sa naozaj stalo. Prečo k tomu nedošlo ? Pretože pre politické elity bolo oveľa výhodnejšie mať túto kauzu niekde v zásuvke, a podľa potreby ju vytiahnuť, ak už ich podpora začínala upadať. Výsledkom ich postoja je prakticky neobjasniteľná kauza, keďže uplynuli dlhé roky, niektorí aktéri už veslujú na nebeskej rieke a iní zase (vhodne) stratili pamäť. Šanca na odhalenie skutočnej pravdy je prakticky nulová.

Výnimka potvrdzuje pravidlo. Ak verím niekomu, že sa úprimne snaží o riešenie prípadu únosu, tak je to P.Kresák.

Ostatní len politikárčia. Najprv sa im zdá, že všetko trvá pridlho, potom sa zase sťažujú, že nie je dôvod na zrýchlené konanie. Iným zase vadí obsadenie ústavného súdu (možno aj pre vlastné, porušením zákona zababrané paprče), ďalšiemu vadia predkladatelia návrhov a ostatní by najradšej vyhodili každého, kto má iný názor. Niektorí by chceli výklad akejkoľvek vety, možno aj v návode na použitie toaletného papiera, od ústavných sudcov a právnikov. Vŕta mi hlavou, ako sa môžu dostať do parlamentu ľudia, ktorí nerozumejú písanému textu. Ak je raz niekde napísané, čo poslanec nemôže, prečo by sa mali hľadať dôvody, za akých môže to – čo je zákonom jasne a zreteľne zakázané ? Ak je raz v zákone napísané, že poslanec nesmie byť štatutárnym zástupcom podnikateľského subjektu, nie je žiadny dôvod, aby sa hľadala odpoveď na otázku – či robil biznis alebo nie. A kto predsa len hľadá odpoveď na podobnú otázku, tak sa len snaží vyhnúť zodpovednosti za vlastné konanie. Nič viac.

Dokonalou ilustráciou situácie je postoj opozičných poslancov k problémom I.Matoviča, ktoré súvisia s opakovaným porušením zákona v otázke jeho živnosti. Situáciu bagatelizujú, hľadajú fiktívne ospravedlnenia, prečo sa nad vecou netreba priveľmi zamýšľať, a to dokonca aj tí, ktorí na druhej strane vehementne volajú po tom, aby sa vyšetrovala vec spred vyše dvoch desaťročí, prípadne potrestali vinníci. Iste, závažnosť jednotlivých prípadov sa nedá vôbec porovnávať, ale prístup k zákonu ako takému už áno. Ako to funguje u bežného občana, ak poruší zákon ? Keď k tomu dôjde prvý raz, obvykle nasleduje menší trest, či už v podobe finančnej sankcie, alebo inom. Pokiaľ však dôjde k opakovanému porušeniu zákona, už je to o niečom inom – nikto z kompetentných už ani len neuvažuje o nejakom pochopení a bez váhania sa siaha po tvrdšom riešení. Prečo by mali byť poslanci výnimkami v tomto pohľade na vec ? Skôr naopak, práve poslanci ako autori právnych noriem by mali podliehať prísnejšiemu hodnoteniu. Mali, no život je o niečom inom.

A tak sa radšej neopíjajme ilúziami. Vieme veľmi dobre, že ak je to v niekoho záujme, tak nevadí vôbec nič, dokonca ani veci, ktoré sa iným vykrikujú v pravidelnom rytme. A tak u jedného vadí, že býva v nehnuteľnosti, vlastnenej vyšetrovanou persónou a naopak u iného nevadí, že má či mal preukázateľne blízke vzťahy s pochybnými existenciami … niekde vadia rodinné vzťahy s ľuďmi, ktorí čerpajú nejaké benefity a inde zase nevadí, že kamoš už má za sebou významný škandál … však je náš, nie ? Lenže tých “ našich “ ľudí je oveľa viac, než napríklad pravidelne prezentuje opozícia a nájdu sa aj v jej radoch … kto nemá prsty od blata, nech zdvihne ruku.

Ubehol rok vlády koalície pod vedením R.Fica. Skúsme sa zamyslieť, kto a ako zlepšil život bežných občanov svojou činnosťou v parlamente. A dostaneme odpoveď, prečo sa naše elity držia kauzy únosu tak zúfalo, ako teľa – kravského cecku. V skutočnosti sa len snažia zakryť fakt, že sa pomaly a nemilosrdne odhaľuje rozvrat štátu, ku ktorému za ich účasti došlo … viď (nielen) brazílske mäso.