O Slovensku

Zlosť preteká diskusnými príspevkami v reakciách na to, kto a prečo nepríde hrať za slovenskú hokejovú reprezentáciu na blížiacom sa šampionáte. Ale možno by skôr pomohlo triezve zamyslenie nad samotným hokejom, pohľad a zhodnotenie príčin našich neúspechov a úspechov našich konkurentov, aby sme konečne pochopili podstatu, na ktorej je založený každý úspech.

Pokiaľ sa oprávnene pýtate, prečo sme ustúpili z pozícií, na ktoré sme sa kedysi dostali, odpoveď znie – pretože sme si ich nezaslúžili a boli následkom minulosti, systému a úplne iných okolností. Úspech si vyžaduje tvrdú prácu, a slovenský úspech v podobe zisku štyroch cenných kovov, ale predovšetkým tých prvých troch, bol založený na tvrdej práci v systéme, ktorý fungoval do roku 1989. Počnúc dôsledným hľadaním talentov, prepracovaným systémom ich výchovy a končiac ich vlastnou snahou o dosiahnutie úspechu, čomu vedeli podriadiť absolútne všetko. Úspech nie je nikdy dielom náhody, hoci sa môže stať, že zásluhou kombinácie priaznivých okolností sa dostaví. Stali sme sa majstrami sveta v roku 2002, pretože v mužstve boli hráči, ktorí chceli dosiahnuť úspech a hlavne dokázať, že podstatou fiaska na predošlej olympiáde nebola ich neschopnosť, ale neférovo nastavený systém turnaja. No už vtedy zazneli varovné hlasy, že náš úspech neodráža realitu slovenského hokeja. Nikto ich nepočúval.

Kde stratili slovenskí hráči chuť reprezentovať a prečo sa dne trápime aj so súpermi, ktorých by sme kedysi poľahky strčili do vrecka ?

Špička sa vyrovnáva, povedia vám tréneri. Sledujete hokej ? Ak áno, tak ich tvrdenie nemôžete pokladať za pravdivé. Áno, zmenil sa herný štýl Kanady či USA, ktoré dnes predvádzajú v nejednom prípade kombinačný hokej, lahodiaci oku fanúšika. Zmenili sa výrazným spôsobom prejavy Nemecka, Švajčiarska alebo Dánska či Nórska ? U prvých dvoch spomínaných krajín určite nie. Stále hrajú to, čím boli dlhé roky povestní. Dnes nás bežne porazia, pretože my nie sme schopní hrať to, čo na nich kedysi platilo. A skúšame hrať systém, ktorý nie je nám vlastný a práve Nemci či Švajčiari v ňom dominujú. A prečo nás dokážu poraziť Dáni, Nóri či dokonca Francúzi ? Kdeže, oni sa tak úžasne nezlepšili – v skutočnosti sme my padli na ich úroveň. Áno, pokiaľ kondične stačia, dokážu znepríjemniť život aj členom silnej šestky či občas aj vyhrať. No s nami robia problémy pravidelne a rovnako pravidelne dokážu vyhrávať. Kde je teda náš problém ?

V prvom rade sme znehodnotili vlastnú najvyššiu súťaž. Roky sme dávali hráčom najavo, že z nej vedie cesta do reprezentácie len v ojedinelých prípadoch. Vždy boli na prvom mieste hráči z NHL, potom z niektorých európskych krajín a nakoniec, obvykle miesto na tribúne obsadili hráči z našej domácej ligy. Výnimkou bolo striebro v Petrohrade, či posledné striebro z Helsínk. Ale v tom druhom prípade sa stretla ideálna stratégia trénera, a hráči, ktorí nielen chceli, ale aj mohli. A samozrejme aj potrebná dávka šťastia, ale to k športu už patrí. Dnes je situácia úplne iná, a pokiaľ niekto chce kritizovať Z.Cígera a spol., tak plače na nesprávnom hrobe. Pretože v dnešnej situácii by nedokázal robiť zázraky žiadny tréner. Kde nič nie je, tam ani čert nechodí.

Hráči z NHL odmietajú prísť – jeden toto, druhý hento, tretí tamto …

Ako nám môže byť prospešný hráč, ktorý neverí vlastným schopnostiam ? Hráč, ktorý odmietne prísť, pretože nemá zmluvu a obáva sa zranenia – koľko sebavedomia má asi v sebe, a koľko by ho vedel pretaviť do výkonu na ľade v drese reprezentácie ? Však na šampionáte by sa mohol ukázať a zaujať manažérov, mohol by zvýšiť svoju cenu a zlepšiť pozíciu pri vyjednávaní. Je to vari málo ? Asi nie, ale ak si neverí sám, ťažko sa mu diviť.

A pozrime sa na našu ligu. Uznávam názory kritikov, že nie je práve na takej úrovni, akú by sme si predstavovali. No napriek tomu sa v nej nájdu hráči, ktorí by si zaslúžili miesto v reprezentácii a možnosť, aby sa predviedli. Máme dokonca aj hráčov, schopných pekných a účelných kombinácií, zakončených nádhernými gólmi. Však sa pozrite na hru Nitry, produkuje naozaj pekný a útočný hokej. Máme aj hráčov, schopných tvrdšieho boja a priamočiarejšej hry na spôsob NHL – stačí sa pozrieť na Banskú Bystricu. Lenže, ako môžeme zo spomínaného vyťažiť, ak niekto skombinuje búrača mantinelov s technickým hráčom ? Prečo nestaviame na zohratosti útokov z dlhodobej súťaže, prečo nedoplňujeme aj nádejnou mládežou (však teraz sa osemnástka ukázala), a prečo hráčov z NHL (keďže tam už nemáme celé útoky a obranné dvojice) nedoplňujeme ako hrozienka do chutného koláča ? Nikto nekritizuje osemnástku, že podľahla Rusku a vypadla, pretože predvádzala pekný hokej a dokázala aj bojovať, hrať vyrovnané partie s oveľa silnejšími súpermi. Čo si však pomyslí fanúšik, ak sa nedá na hru pozerať, nevidí góly, hráči sa zlomia pri prvom probléme a nakoniec všetko uzavrú prehry ?

Chýbajú vám tí, čo odmietli či odmietnu ? Nerobte si ilúzie, kto nechce, nemôže byť prínosom úplne rovnako, ako ten, čo si neverí. Rovnako sa nemôžeme diviť ani starším hráčom ako M.Hossa, že odmietnu. Svoje reprezentácii dali, ich kariéra sa pomaly blíži ku koncu a musia si zaistiť budúcnosť. Na tom nie je nič udivujúce. Naopak, musíme sa pýtať zodpovedných, prečo nie je v slovenskom hokeji systém a prečo nestaviame na tom, čoho sa kedysi obával hokejový svet. A dúfajme, že neskončíme rovnako, ako Veľká Británia.