O Slovensku

1.máj sviatok práce i úžasných objavov v podobe vyhlásení premiéra R.Fica či ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Richtera. Pretože som vyhlásenia počúval len počas jazdy autom, nebudem ich výroky citovať presne, ale len tak, ako som ich pochopil.

Pripravuje sa norma, podľa ktorej budú ľudia dostávať príplatky za prácu počas sviatku, víkendu či v nočných smenách …

Naozaj “ úžasná “ správa, pretože tieto príplatky som úplne bežne dostával do roku 1990. Potom sa postupne likvidovali, až kým prakticky úplne nezmizli … ako aj mnohé pracovné miesta. Asi nebude náhoda, že dnešnú vládu podporuje množstvo ľudí, ktorí dlhé roky hlásali, že máme byť vďační za prácu a na naše miesto čakajú desiatky iných. A dnes, po rokoch okrádania sa dozvedáme, že čo bolo predtým, bolo vlastne dobré a čo prišlo potom – bolo vlastne zlé.

Začul som aj iné slová, kde zaznelo, že dnes si štát podobné sociálne opatrenia môže dovoliť …

Takže štát. Pokiaľ mi je známe, tak štát je fiktívna osoba a finančné prostriedky v štátnej pokladni pochádzajú od daňových poplatníkov. Je naozaj smutné, že dvadsaťosem rokov zodpovedného hospodárenia demokratov prinieslo pokrok v podobe návratu k tomu, čo sme už predtým mali, keď komunisti nezodpovedne hospodárili s každoročným prebytkom štátneho rozpočtu a rastúcim majetkom štátu. Dnes nemá štát skoro žiadny majetok a my oslavujeme, že po rokoch sa konečne (možno) dopracuje k vyrovnanému hospodáreniu. Nie sme blbci ?

Dnes sa môže pridať aj rodičom, pretože sú prínosom pre spoločnosť a zaslúžia si úctu spoločnosti …

Kdeže je ten pán, ktorý tvrdil, že štát nie je charita a každý môže mať len toľko detí, o koľko sa vie postarať ? Kdeže je ten odborník, ktorý si myslel, ako naplní štátny rozpočet a sociálny systém bez dorastajúcej generácie a dnes hľadá spásu vo zvyšovaní veku odchodu do dôchodku ? Ako je možné, že ešte neoddychuje vo väzení a nevysvetľuje svoje ekonomické zázraky vyšetrovateľom ?

A ešte pripomeniem novodobý zázrak menom duálne školstvo …

Historický objav, ktorý má len jeden malý nedostatok – do roku 1990 tu fungoval bez problémov a spoľahlivo. Je zaujímavé, že nevzdelaní a nezodpovední komunisti chápali to, čo dnes objavujú demokrati – potrebu odborne vzdelanej pracovnej sily, ktorá bude tvoriť reálne hodnoty a ktorá nepotrebuje na prácu vo výrobe vysokoškolský diplom, ale praktické zručnosti.

Takže na záver stručné zhrnutie – dnes štát aj napriek tvrdeniam premiéra či ministra Richtera neprosperuje, ale sa len s obrovskou námahou snaží dopracovať k tomu, aby nerástla jeho zadĺženosť. Možno by sme sa aj my mali zamyslieť, kde sú korene neradostného stavu a položiť si otázku – ako nazvať ľudí, ktorí dve desaťročia plnili štátny rozpočet predajom štátneho majetku a napriek nedostatku príjmov rozdávali zahraničným spoločnostiam veľkorysé daňové prázdniny či rôzne dotácie zo štátnej pokladne.

Pre mňa sú to klamári, zlodeji a podvodníci – teda zločinci. A dnes nevidím žiadny dôvod na oslavy, keďže za bezmála tridsať rokov sme sa dopracovali len k tomu, čo tu už pred rokmi bolo. Ale mohli by sme sa zamyslieť nad výkrikom jedného pochybného tribúna novembra 1989, ktorý opakovane pokrikoval – nechceme gerontokraciu pri riadení štátu a mohli by sme konečne vyčistiť parlament a vládu od večných “ objaviteľov “ vetra a slnka.