O Slovensku

Tak nejako mi pripadajú prvé vyjadrenia zodpovedných po ukončení neslávnej slovenskej misie na hokejovom šampionáte 2017. Vybavovanie “ účtov “ cez médiá svedčí o jednom – nedostatočnej úcte k reprezentácii a neschopnosti spolupracovať na ceste za úspechom. Sotva sa potom dá nejaký, hoci aj maličký úspech očakávať..

Nie, to nie je o hráčoch a ani o trénerovi, aj keď k jeho úlohe niekoľko slov poviem. Nestalo sa prvý raz, že v kolektívnom športe sa vyplavili na povrch rôzne spory, ktoré svedčia o všetkom možnom, len nie o profesionálnom prístupe k povinnostiam. Každý, kto sa pozeral na vystúpenie slovenského mužstva, musel vidieť, že hráči jednoducho na viac v súčasnosti nemajú. Zaplatili sme len daň za neprofesionálne správanie v čase úspechov, keď sa nemyslelo na budúcnosť. NIč viac, nič menej. A z kádra, ktorý na šampionáte bol, by asi viac nedostal nikto. Ale …

Platia slová z kádra, ktorý na šampionáte bol … nepochybujem o tom, že Z.Cíger berie hokej ako svoju srdcovú záležitosť, nakoniec má za sebou výsledky nielen ako hráč, ale aj ako tréner. Bez ohľadu na to, ako bude jeho trénerská kariéra pokračovať, do histórie slovenského hokeja sa zapísal výrazným spôsobom, a to by mali všetci rešpektovať. Pretože na tohtoročnom neúspechu má síce podiel, nie je však hlavným vinníkom. Skôr je len obeťou nezodpovednosti, ktorá sa prejavovala práve pri slovenskom hokeji dlhé roky. Podiel Z.Cígera na konečnom výsledku, ktorým je najhoršie umiestnenie Slovenska v A-kategórii MS, vidím skôr v manažérskom zlyhaní.

Bez ohľadu na štrajk hráčov, ktorý sa pred časom odohral, už dlhšiu dobu sa dalo očakávať, že účasť hráčov z NHL na svetovom šampionáte bude minimálna, alebo žiadna. Väčšina Slovákov v tejto súťaži sa dostala do veku, kedy už skôr premýšľa o ukončení kariéry, a tých pár mladších nemá stabilné miesto v kluboch, ktoré ich zamestnávajú. Základnou schopnosťou dobrého manažéra je predvídavosť a tzv. plán B v zálohe. Teda plán na chvíle, keď sa situácia vyvíja najhorším možným spôsobom. Z vývoja situácie počas prípravy a neskôr na šampionáte však bolo zreteľne vidieť, že Cíger záložný plán nemá. Dokumentovalo to aj odloženie zverejnenia nominácie, kde ostali hráči v neistote do poslednej možnej chvíle.

Mužstvá na úrovni Slovenska ťažia zo zohratosti a bojovnosti. Tréneri majú obvykle stabilnú kostru mužstva, do ktorej len dopĺňajú uvoľnených hráčov z NHL, pokiaľ môžu prísť. Na Slovensku to roky, a to aj pred Cígerom, fungovalo inak. Kostra mužstva sa stavala z hráčov, ktorí by mohli prísť, ak …. a ostatní boli do počtu. Niekde tu vidím aj korene predošlých neúspechov na šampionátoch. Pretože očakávať úspech založený na hráčoch, ktorí sú v reprezentácii len preto, že iní nemohli – to akosi nefunguje a nikdy ani nefungovalo. Nehovoriac o tom, že je to aj neakceptovateľný prejav neúcty voči tým, ktorí sa vyberú len ako náhradnící v stave najvyššej núdze.

Dalo sa niečo urobiť inak a mohol byť konečný výsledok lepší ? Niekedy nejde ani tak o výsledok, ako o dojem. A dojem z hry slovenského mužstva … škoda reči.

Prehrať sa dá rôznymi spôsobmi. Súper môže dominovať kvalitou, a potom môžete robiť čokoľvek, výsledkom je prehra. Občas sa niečo nedarí, mužstvo dostane nešťastný alebo pofidérny gól (spomeňme si na neslávne podrazenie Lašáka za bránou a gól Kanady), a situáciu nezvládne. Ale …

Zabúdanie pukov, prihrávky do územia nikoho, či chaotický pohyb hráčov na ľade … to je už o niečom úplne inom. Poukazuje to na manažérske zlyhanie, kde sa do jedného mužstva dostali hráči, ktorí si možno ľudsky rozumejú, ale nerozumejú si na ľade. Nevedia o sebe. A keď k tomu pridáme už tradične slabý pohyb (naozaj neviem, podľa akých kritérií sa vyberá mládež, ale často mi slovenskí reprezentanti v rôznych športoch popri súperoch pripadajú ako nadopovaný slimák v behu na sto metrov), čo môžeme očakávať ? Len neúspech, nič viac. Niekedy je menej viac.

Možno by stačilo stavať na tom, čo využívajú v iných krajinách. Postaviť základ mužstva na zohratých dvojiciach či trojiciach z klubov, a k nim len doplniť hráčov podľa potreby. A nechávať ich spoločne hrať v príprave dlhodobo. Neviem, možno by naozaj bolo lepšie radšej vytiahnuť z najlepších slovenských klubov ich zohraté útoky, a aj keby z hľadiska mien vyzeralo reprezentačné mužstvo slabšie, šance na lepší výsledok by boli určite väčšie. Bez ohľadu na to, že úroveň slovenskej najvyššej súťaže sa nedá porovnávať s elitnými súťažami v Európe, a už vôbec nie s úrovňou NHL. Ale to je už o niečom inom, najmä však o peniazoch a možnostiach.

A nemôžem si odpustiť aj inú poznámku – sme asi jedinou krajinou, v ktorej sú tréneri doslova zdesení, ak majú na šampionát dospelých poslať osemnásť-dvadsaťročného hráča.  Pritom si sami musia pamätať, že nie tak dávno to bol úplne bežný jav, že jeden útok tvorili mladí a nádejní hráči, pričom sa to neraz oplatilo. Stačí si spomenúť, aký vietor robil svojho času súperom mladučký útok Jágr-Reichel-Holík, a akým spôsobom sa nakoniec vyvíjali ich kariéry.

Dnes si za neúspech posielajú aktéri odkazy cez médiá. Možno by sme im mali aj my niečo odkázať – nech sa prestanú hádať, a urobia to, čo je bežné všade vo svete – spoja sa pre spoločný cieľ. MS 2017 sú pre Slovensko minulosťou, mlieko (konečne) vykypelo a život ide ďalej.