O Slovensku

Tlačová konferencia M.Kočnera ma zaujala niektorými výrokmi, hoci ako celok ju beriem skôr v rovine rétorickej šermovačky bez jasného cieľa.

Súhlasím však s názorom, že dnešná žurnalistika nemá nič spoločného s poskytovaním objektívneho spravodajstva verejnosti. Rovnako sa dá súhlasiť aj s tým, že nejeden žurnalista v honbe za senzáciami nerešpektuje nič a nikoho, pričom nemá problém si vymýšľať alebo prekrúcať fakty.

Útržkovité informácie, ktoré sa dostali k mojim ušiam viac-menej náhodne, hovoria o tichom pobúrení novinárskej obce nad myšlienkou zriadenia webu, kde sa budú prepierať aj rôzne „prešľapy“ novinárov. Úprimne povedané, dal sa podobný nápad očakávať, keďže úcta k súkromiu zo strany novinárov je prakticky nulová. Takže bolo len otázkou času, kedy sa nájde niekto, schopný oplatiť „dobrotu“, ktorou zahŕňajú iných, často pri lode senzácií s obeťami rôznych tragédií, kde by sa skôr žiadalo niečo úplne iné. Štipka ľudskosti, úcta k bolesti iných či pochopenie, že v takej chvíli sotva niekto stojí o pozornosť médií a prepieranie súkromia na verejnosti.

Dá sa súhlasiť aj s názorom, že dnešní novinári sa štylizujú do polohy vyšetrovateľov, žalobcov a sudcov, často vybavení pochybnými dôkazmi či rôznymi polopravdami.

Myslím, že najviac by slovenskej spoločnosti pomohol návrat k základným pravidlám – napríklad rešpektovaniu pravidla, že o vine-nevine rozhoduje súd na základe dôkazov a výpovedí, nie médiá. Alebo pravidle, že prezumpcia neviny sa vzťahuje na každého, bez ohľadu na to, čo si o ňom myslíme. Či pravidlu, že smrť človeka je tragédiou a nie vítaným sústom pre naplnenie stránok denníka.

Keďže však nežijeme v normálnej spoločnosti, sotva sa dá očakávať návrat zdravého rozumu …