O Slovensku

Tento blog vznikol ako reakcia na iný blog, o ktorom môžem povedať len dve slová – nehanebná bezočivosť …

Ale než poviem k vyššie spomínanému a našťastie už zmazanému dielu niečo konkrétne, spomeniem najprv to, ako som žil, prečo mám blog a prečo v ňom často publikujem názory, ktoré sú dnes (mierne povedané) nepopulárne.

Počas štúdia na strednej škole dostali moji rodičia predvolanie na pohovor s triednou profesorkou. Problém bol triviálny, no na danú dobu som sa dopustil neodpustiteľného prehrešku, ktorý bol servilným človekom prekrútený … nešlo o nič hrozné, mali sme mať súťaž v prednese ruskej poézie a prózy, pričom sa pani profesorka rozhodla, že každému pridelí konkrétne dielo. V mojom prípade však pani profesorka narazila na odpor, pretože som pridelené dielo odmietol, a keďže trvala na svojom „prídele“ , počas skúšobnej hodiny v prítomnosti inšpektora ma vyvolala, no – ostal som mlčky stáť. Pani profesorka si to vysvetlila ako prejav arogancie a neúcty voči nášmu vzoru ZSSR, ba doslova buričstvo a nechala predvolať rodičov. Skončilo to zápisom, zhoršenou známkou z ruského jazyka … a mojím úškľabkom, na radu otca predvedených len doma, kde to nikto nevidel. A tým som na vec zabudol … no nezabudli iní, a keď prišli „slávne“ novembrové dni, prišiel kolega a hovorí – poď aj ty, však ty si sa tým sprostým komančom vzoprel už na škole.

Tak sa robí propaganda, vyrobí sa hrdina z – hlupáka.

Nie, nešiel som. Nie preto, že by sa mi nepáčilo poškrabkanie vlastného ega, ale preto, že politika ma nezaujímala, a navyše – nevzoprel som sa voči komančom, ale som odmietol prednášať dielo, ktoré sa mi nepáčilo, nerozumel som mu a navyše som mal zálusk na niečo úplne iné. A keď nie moje, tak nič … však s kým tvrdohlavosť a puberta neplieskali, nie ?

Či tomuto budete veriť, alebo nie – píšem to, čo si myslím, a nemám vyhranenú stranu, na ktorej by som stál, ale vždy sa snažím stáť v rámci možností na strane slabšieho. Nezáleží na tom, akým spôsobom slabšieho. Dnešný svet je o pokrytectve, priateľstvo je niečo, čo sa len v ojedinelom prípade nosí za každej situácie. Spomienky na detstvo v socializme však hovoria, že kedysi to bolo aj inak – na priateľov sa naozaj dalo spoľahnúť, v každej situácii. Nebolo ich veľa, ale stáli za to. Dnes je to, žiaľ, úplne inak.

Mnohých blogerov ako autorov nemusím. Nie preto, že majú názory, s ktorými nesúhlasím, ale preto, že až príliš z ich tvorby vytŕča neúprimnosť. O nejednom z nich som presvedčený, že sú stopercentne oddaní tomu, čo je moderné a populárne, pričom príliš nepremýšľajú o tom, o čom je život. Mnohých diskutérov nemusím, pretože mám pri nich úplne rovnaký pocit. A neraz to aj napíšem. Ale najviac neznášam niečo iné …

Rozbíjačov vzťahov akéhokoľvek druhu

Rozoštvať ľudí nie je žiadny problém. Práve preto neznášam politikov akéhokoľvek druhu. Možno to znie naivne, ale som presvedčený, že v parlamente máme poldruha stovky poslancov na to, aby spoločne zlepšovali život na Slovensku, a nie na to, aby navzájom bojovali, ohovárali a robili podrazy. Sami sa zamyslite, koľko by ste vydržali vo svojom zamestnaní, ak by ste sa chovali rovnako.

Rovnako neznášam ľudí, ktorí chcú svoje myšlienky presadzovať za pomoci vydierania či násilia. To je základ môjho zhnusenia z politiky našich „spojencov“, pretože ich nezaujímajú ľudské osudy, ale len vlastný prospech. Ak by to bolo inak, účastníci zločinnej vojny (napríklad v Iraku) by boli v rovnakej izolácii, akej čelí dnes Rusko, a ich predstavitelia by stáli pre medzinárodným súdom pre vojnové zločiny.

A teraz k tomu hlavnému – istý čas som čítal aj blogy R.Bednára. Prestal som vo chvíli, keď som mal pocit, že si dosť nevhodným spôsobom skúša získať čítanosť. Svoj nesúhlas som vyjadril v diskusii a tým pre mňa celá vec skončila. Za čas, kedy som jeho blogy čítal, som v nich našiel aj výmysly, ale aj veci, ktoré sa dali overiť. V súvislosti so správou OSN o Švédsku poviem toľko – nakoľko sú niektoré zdroje neprijateľné pre oficiálnu propagandu, skúste si do vyhľadávača napísať slová “ správa OSN o Švédsku “ a nájdete tam viacero zdrojov, kde sa píše to, čo v blogu svojho času uviedol Bednár. Pre porovnanie si môžete prečítať aj poslednú správu OSN a zamyslieť sa – čo môže či nemôže byť pravda.

Ale na záver poviem jedno – ak mi niekto dnes tvrdí, že máme slobodu prejavu, vysmejem sa mu. Je to rovnaká sloboda, ako kedysi – môžete čítať čokoľvek, ak to bude Pravda, Práca alebo Rudé právo. Dnes sa dá táto veta parafrázovať slovami – môžete argumentovať, ako len chcete, ak to nebude …… zažil som, keď som musel mazať v blogu odkaz, pretože usmerňoval na „neprijateľný“ zdroj.

Dnes žijeme vo svete, ktorý by som označil ako „modernú formu demokratického komunizmu“ … pričom demokracia a komunizmus (v komunistami vysvetľovanom význame) sú určené len pre vyvolených. Ostatní sú na úrovni spotrebného materiálu – plať dane a staraj sa sám o seba.