O Slovensku

Celkom ma pobavila diskusia pod posledným blogom. U niektorých nič nové, u iných nič prekvapujúce …

Dlhodobo majú najviac rečí tí, čo nevedia splodiť ani jeden odstavec textu o vlastnom názore na akúkoľvek problematiku, pričom sa obhajujú rôznymi zámienkami, najčastejšie tým, že pri dlhých hodinách diskutovania nemajú desať minút na vlastný blog … ak teda nerátam jedného zjavne duševne narušeného človeka, pretože nikto so zdravým rozumom nemôže komentovať rovnakými slovami každú tému, počnúc počasím, pokračujúc politikou a končiac športom. Ale slnko pre všetkých svieti, aj pre bláznov, tak prečo sa vzrušovať, nie ?

Áno, aj ja som bol prekvapený, keď ma pred nejakým časom navrhli do funkcie, tým skôr, že neviem byť diplomat … možno už na túto formu „riadenia“ ľudí, ktorú potichu nazývam pokrytectvo, jednoducho nemám vek ani trpezlivosť, ktovie. Ale určite na jej výkon nemám vzdelanie, pretože sám seba by som do nej určite nemenoval. A mal by som na to množstvo dôvodov, kde by nedostatok vzdelania patril medzi tie slabšie argumenty. Ale na to nezáleží, stalo sa a plahočím sa problémami tak, ako viem. Ako si mňa niekto vybral na základe pocitu, tak si aj ja vyberám – podľa pocitov.

Zo súčasnej diskusnej obce by som si vybral – asi dvoch ľudí. Ostatní sú príliš čitateľní a málo kreatívni, nehovoriac o tom, že sa nevedia držať podstaty problému a riešia nepodstatné drobnosti, pričom ani nad nimi nerozmýšľajú.

Áno, ak sa už bavíme o tom, že niektorí z vás by ani náhodou nezverili osobe môjho druhu riadenie čohokoľvek, možno by ste si mali najprv položiť otázku – či by som ja mal záujem spolupracovať s vami. Sotva, pretože spolupráca s niekým, koho zaujíma všetko možné od veľkosti topánok, čísla goliera až po prostredie, v ktorom bývam – ale nezaujíma ho vôbec, čo si myslím – nie je lákavá, ba skôr je nezaujímavá. Nie som totiž lekár, aby som riešil rôzne deformácie.

Mnohí sa obhajujete v rôznych diskusiách tým, na čo všetko máte právo. Je zaujímavé, že práva iných sú pre vás obvykle predmetom pohŕdania. Tam už hľadáte rôzne zámienky, skúšate provokovať – baví vás to ? Ak áno, poslúžte si. Pretože akým spôsobom píšem, pod akou prezývkou vystupujem a koho volím, či nikoho nevolím – to je moja vec, založená na poskytovaných možnostiach, a váš názor mi je viac-menej ľahostajný. Tým skôr, ak chce pod mojimi blogmi moralizovať bývalá eštebácka kreatúra, ktorá nevie žiť s vlastnou minulosťou.

Či sú so mnou podriadení spokojní ? Určite nie, možno sú spokojní v deň výplaty, ale celkovo asi nie. Ak by totiž boli spokojní, asi by som nebol spokojný ja. Pretože spokojnosť prináša uspokojenie s dosiahnutým, a to rozhodne nevedie k ničomu dobrému. Ale je mi jedno, kto a koho volí, či chodí alebo nechodí do kostola, či má ženu alebo niekoho iného – do toho ma nič, pokiaľ to nezasahuje do práce. Rovnako do práce nepatrí ani demokracia – vždy som názoru, že kto chce v práci demokraciu, nech do nej investuje vlastné peniaze a potom sa môžeme o tom baviť. Pretože s cudzími peniazmi sa ľahko experimentuje, ak ich strata – nebolí.

Vážim si každého človeka, aj každý názor – nech už zareagujem akokoľvek, niekedy aj prehnane (vlastne dosť často). Rozhodne však pohŕdam prezliekačmi kabátov alebo zbabelcami, ktorí vedia pohotovo skritizovať kohokoľvek názor, ale nemajú dosť odvahy, aby prezentovali svoj pohľad na veci. Nepohŕdam bývalým eštebákom alebo komunistom pre to, čím boli – pohŕdať s nimi začnem vo chvíli, keď zistím, že ich status nebol podložený presvedčením, ale len účelom – dosiahnutia cieľa.