O Slovensku

Často po mne rôzne a hanlivo pokrikovali, a to len preto, že som otvorene nesúhlasil s rozdelením Československa a nazýval ho zločinom – zločinom, ktorým vlastne začala svojvôľa politikov na Slovensku.

Neraz išlo pritom len o nedorozumenie, pretože proti prípadnej samostatnosti som nemal žiadne výhrady, mal som len výhrady voči spôsobu, akým sa mala deliť a neskôr aj delila federácia. Bol som presvedčený a dodnes sa to ani nezmenilo, že o tak vážnom kroku, akým je delenie štátu, majú rozhodnúť občania (čo im napokon zaručovala aj vtedajšia Ústava), a nie skupinka ľudí v parlamente. Ale dejiny chodia svojou cestou a politické špičky často ignorujú aj dejiny … o občanoch nehovoriac.

Niekedy na začiatku leta 1992 sa možno (na chvíľu) prebudil aj V.Havel a pochopil, čo sa vlastne pod „jeho“ strechou udialo. Hádky o nezmysloch vyvrcholili a výsledkom boli dva (v európskom rozmere) bezvýznamné štáty. Môžeme sa utešovať, že kde-tu nás občas niekto potľapká po pleciach, ale tieto pochvaly sú skôr účelové, a sotva niekedy úprimné. Skôr by sa dalo povedať, že politické elity západnej Európy sa vtedy radovali, že nebudú mať v susedstve konkurenta, ktorého ekonomický a politický vplyv sa nedal prehliadnuť ani v časoch železnej opony alebo studenej vojny – nazvite si to, ako len chcete.

Nie je dôvod skúmať, čo by bolo … keby

Ale som presvedčený, že obyvatelia Československa by sa rozhodne nevzdali tak ľahko vlastnej nezávislosti, a určite by sa neboli s takou naivitou podriadili legislatíve bezfarebného spolku, akým je EÚ. A aj napriek aktívnej podpore zásahu proti Iraku vo veci (bábkového) Kuvajtu by sa sotva prepožičali pre niečo tak hanebné, ako bol útok na Juhosláviu, či vznik drogového kráľovstva na európskom kontinente – Kosova. Predsa len fungoval istý pud sebazáchovy, spomienky na to, kam viedli podobné aktivity v prípade bývalej ČSR a istý nadhľad nad tým, čo žiadali veľmoci.

Čo si však mohlo dovoliť Československo, nemôže si dovoliť Česko či Slovensko. Česi sa zásluhou V.Klausa zatiaľ ubránili prijatiu eura a následkom, ktoré sú so spoločnou menou spojené – Slováci sa utešujú prázdnym sľubom pobytu v jadre únie, čo má asi taký význam na zlepšenie ich životnej úrovne, ako vytiahnutie dáždnika v hurikáne. Politické elity oboch štátov sú servilné voči požiadavkám z Bruselu, a ak sa aj náhodou vzoprú, je to skôr komédia pre voličov, aby sa udržal dojem (dávno stratenej) nezávislosti. Tento fakt dokonale ilustruje modrý kus látky, zavesený na rovnakej úrovni – ako štátna vlajka.

Bolo rozdelenie krokom vpred ?

Neviem, ale rozmlátiť spoločnú domácnosť len preto, že sa jej obyvatelia nevedia dohodnúť, na ktorej strane majú mať topánky – sa mi zdá akési divné, ak nie trápne. Tým skôr, že spor nebol ani tak medzi obyvateľmi, ako skôr medzi nádejnými stravníkmi, bijúcimi sa o miesto pri válove. Možno by stačilo vymeniť stravníkov a vývoj by sa uberal iným smerom.

Niekto povie – neplač, máme samostatné Slovensko, buďme za to vďační. Slovensko máme, samostatní už dávno nie sme, a v rozpore s tým, čím sa samostatnosť obhajuje – ani o sebe nerozhodujeme. Nemáme prakticky nič, čo identifikuje nezávislý štát – však nemáme vlastnú menu ani menovú politiku, nemáme nezávislý právny systém … nemáme dokonca ani politikov, ktorí by svoj pôvod a záujem národa vedeli postaviť nad záujmy rôznych pochybných spolkov, a nebáli by sa ich obhajovať …

Samostatné a nezávislé Slovensko by bolo naozaj naplnením sna našich predkov, lenže dnešné Slovensko tieto znaky nenapĺňa … nie je nad čím sa radovať, skôr sa treba zamyslieť nad významom slov samostatnosť a nezávislosť …