O Slovensku

Pripomenieme si povstanie, jeho obete, naše špičky sa poklonia ich pamiatke a zajtra pôjde život ďalej … tí, ktorí sa „úctivo“ poklonili pamiatke hrdinov SNP, budú ďalej klamať, podvádzať, kradnúť a zneužívať svoje postavenie. Však národ dostal svoje a život ide predsa ďalej, nie ?

Niekedy začiatkom februára 1990 som bol v Bratislave na návšteve. Bola nedeľa, kamarát s manželkou išli do mesta a zobrali so sebou aj starkého, ktorý pravidelne chodil na bohoslužby. A keďže bol už chatrnejšieho zdravia, vždy ho zvykli odprevadiť do jeho lavice, a po skončení zase prišli vyzdvihnúť. Vtedy som išiel s nimi, a dosť dlho som to aj ľutoval. Nie preto, že som vkročil do kostola, ale preto – koho som neskôr uvidel v prvých laviciach, pokorne sedieť, zvierať v dlaniach krížik alebo bibliu … boli to rovnakí ľudia, ktorí ešte pred časom zvierali v rukách knižku, len bola trochu inej farby a určenia … presnejšie červená. Akosi sa mi zdvihol žalúdok a radšej som hneď odišiel.

Aj dnes sa mi dvíha žalúdok … nad ľuďmi, ktorí denne svojím konaním a rozhodovaním o osude slovenského národa pošliapavajú pamiatku tých, ktorí položili životy v najkrvavejšom konflikte 20.storočia, ľuďmi, ktorí jednoducho nemajú chrbtovú kosť a ich (akékoľvek) presvedčenie sa mení podľa potreby. Predvčerom dupali po uliciach v bielych podkolienkach, včera s červenou knižkou v hrsti, dnes sa hrdia bielou kokardou demokracie a zajtra ? Čo sa nehodí, to prečiarknu. Medzi nami … hovorím im gumenné ksichty. Áno, inak ich nie je možné nazvať, než – ksichty. Ksichty s titulmi, úlisným úsmevom na perách, ktoré povedia každému a všade len to, čo chce počuť – a čo je len málokedy pravda. Nehovoriac o tom, že aj tie ich tituly, ktorými sa tak často honosia, sú obvykle falošné. Nedávno som totiž pozeral jednu databázu záverečných prác, a niečo mi nešlo do hlavy – ako je možné, že som náhodne objavil prácu kamarátky z dávnych čias, ktorá je bezmála sedemsto kilometrov vzdialená, ale mal som veľký problém nájsť prácu tých, ktorí nás údajne reprezentujú v našom záujme, tých bojujúcich za naše najlepšie záujmy … tých vzdelanejších, ktorým sa ja (podľa ich médií) zdám ako bezvýznamný dedinský sprosták, ktorý píše primitívne blogy. Primitívne preto, lebo si na rozdiel od nich dovolím pokojne napísať to, čo si myslím … a vôbec ma nezaujíma, ako ma pre moje úvahy vidia iní. Alebo – skôr mi žiadna popularita nestojí za to, aby som písal len to, čo chcú ľudia počuť … a nestojí mi za to ani čítanosť. Iste, kto by nechcel byť čítaným a obľúbeným autorom … ale je rozdiel byť čítaným pre rešpekt k ponúkanému obsahu, alebo byť čítaným pre publikovanie obsahu cieleného na určité skupiny a zneužívajúceho ich emócie voči určitým osobám.

Napadlo ma, čo by si asi pomysleli obete tých strašných čias, keby sa dnes zobudili a videli, ako sa nakladá s ich odkazom … keby videli, ako si dnešná spoločnosť váži to, čím prešli a to, čo v mene jej lepšieho života obetovali.

Mali by radosť alebo by boli zhnusení ? Jeden bývalý český zločinec, ktorého dlhé roky skúšala česká justícia dostať natrvalo za mreže a ktorý mal toľko charakteru, že dokázal verejne priznať oprávnenosť svojho uväznenia za čias vlády komunistov v bývalom Československu, sa na adresu dnešnej spoločnosti (samozrejme v Česku) vyjadril – politické elity robia všetko preto, aby ľudia jedného dňa vyšli do ulíc a žiadali návrat komunistov k moci, pretože o osudy ľudí sa zaujímajú len pred voľbami a zákon je pre nich len nástroj, ktorým dosiahnu svoj cieľ …

Okrem iného konštatoval aj niečo iné – za socializmu vedel, prečo skončil vo väzení a vopred vedel, že ak ho chytia, tak skončí vo väzení, pričom vedel aj to, aký trest ho čaká. Po páde socializmu však vedel len jedno – chceli ho uväzniť, na dôkazoch a pravde nezáležalo, stačilo naplniť cieľ.

Neviem ako pre iných, ale pre mňa je dosť desivé, ak niečo podobné konštatujú ľudia, ktorí dokážu otvorene priznať, že za onej éry boli oprávnene uväznení. Celé desaťročia médiá neustále pripomínajú, aký bol vtedajší systém zvrhlý, ako sa zneužívali zákony na perzekúciu ľudí a nakoniec niekto otvorene povie – bolo to aj inak. Prečo ? Ešte horšie je, ak sú rovnakí ľudia úspešnými podnikateľmi, a dokážu rozumne a za pomoci argumentov podložiť svoje výroky. A pre mňa osobne je najhoršie, ak z úst týchto ľudí zaznie aj to, čo si aj sám myslím – ak dokázali komunisti pravidelne hospodáriť s prebytkom štátneho rozpočtu a napriek tomu sa dnes hovorí o ich nezodpovednej správe štátu a verejných financií, ako nazvať ľudí, ktorí neustále zvyšujú zadĺženosť štátu, hoci vedia, že to donekonečna nepôjde a nazývajú to – pokrokovou ekonomickou politikou ? Pre koho je pokroková a kto to nakoniec zaplatí ?

Opäť otázka – čo by si mysleli obete tých strašných čias ? Čo by pociťovali, keby videli kto kladie vence na ich pomníky alebo pamätníky, kto sa im klania … áno, máme dnes sviatok, deň, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenského národa, bez ohľadu na jeho politické pozadie. Ale v tento deň, práve v tento deň by sme mali venovať aj minútu ticha tým, ktorí si myslia, že svojím pokrytectvom počas dnešného sviatku nás dokážu ešte nejaký čas zavádzať, klamať a okrádať …