O Slovensku

Ani v samotnom Kremli za čias Stalina nebolo toľko boľševikov, ako je dnes v medzinárodnom olympijskom výbore, kde slovo olympijský som nahradil slovom – boľševický. Pretože len boľševici pokladali princíp kolektívnej viny za prirodzený … ich pohrobkom však nejde o ideu a čistotu športu, ale skôr o peniaze a v pozadí o odstránenie úspešného (a nebezpečného) konkurenta.

Pre princíp kolektívnej viny platí u demokratov presne tom isté pravidlo, ako v iných prípadoch – je neprípustný, pokiaľ sa nehodí do plánov. A keďže vydieranie v politickej i ekonomickej rovine nemá požadovaný účinok, prichádza iný úder – v športe. V odvetví, ktoré kedysi znamenalo aj čas mieru a pokoja. Dávno to už neplatí. Dnes sa v športe klame, korumpuje, zneužíva postavenie či diskriminuje. Sotva sa nájde väčšia hanebnosť, ako futbalová Liga majstrov, v ktorej pravidelne štartujú kluby so zaručenou účasťou, hoci už dlhé roky žiadnymi majstrami vlastnej krajiny – neboli. Kde však ide o peniaze, tam ide všetko bokom. A „demokratický“ Západ nestojí o opakovanie šoku v podobe niekdajšieho úspechu rumunskej Bukurešti … a papierovo bohaté, v skutočnosti po uši zadĺžené kluby sa cítia zhnusene a ponížene, ak majú cestovať na chudobný Východ – bez gigantických dlhov.

Aj Slovensko zažilo svojho času demonštráciu športovej „demokracie“. Stačí spomenúť na neslávny herný systém hokejového turnaja na olympiáde v Salt Lake City 2002. Hanebný výsledok, ktorý bol následkom neférovo nastavených pravidiel, diskriminujúcich krajiny mimo silnej šestky, kvalifikáciu, v ktorej NHL za pomoci špinavej diplomacie zabránila, aby mužstvá v kvalifikácii využili najlepších hráčov. V mene úspechu všetko … povolené či nepovolené. V čom sa tento postup líši od dopingu, ktorý je dnes vykrikovaný Rusku ? V ničom … o mnohom svedčalo aj zákerné sekanie českého hokejistu vo finále MS 2005, keď kanadská „hviezda“ R.Smyth nevedela uniesť ťarchu blížiaceho sa neúspechu a surovo osekávala súpera hokejkou po členkoch … alebo zákerný faul zo strany kanadského kapitána Getzlafa na šampionáte 2012, kde surovo a bezdôvodne zložil slovenského hráča, pričom ukončil jeho účasť na šampionáte, a pri odchode do kabín sa bezočivo usmieval. Kde mlčali ľudia, nemlčala športová spravodlivosť … niekedy to však nestačí.

Dnes sa skúša špinavý ťah spoza zeleného stola – plošný zákaz účasti ruských športovcov na olympiáde, alebo ich štart pod špinavou (skorumpovanou) vlajkou MOV. Už sa vari zabudlo, že o boji proti korupcii a dopingu najviac kričia tí, ktorí majú sami špinavé paprče ?

Šport sa stal novodobým bojiskom veľmocí. Žiaľ, ide o všetko možné, len nie o férový boj. Na jednej strane doping, na strane druhej skorumpovaní funkcionári. Pochybné pravidlá, zlaté padáky pre preferovaných športovcov či kluby, ktoré majú ich úspech zaručiť bez ohľadu na okolnosti … bez ohľadu na cenu. Mnohé by o tom vedel povedať aj P.Sagan, ktorého bezprecedentne a bez možnosti obhajoby vylúčili z Tour de France za prešľap, ku ktorému nedošlo … a už vôbec sa na ňom nepodieľal, nehovoriac o tom, že špinavými praktikami vo svetovom pelotóne bola známa práve obeť incidentu – Mark Cavendish. Ktosi nevedel uniesť, že športovec z malej, relatívne chudobnej a bezvýznamnej krajiny by sa zapísal do dejín svojho športu. Nepomohlo … aj tak sa do týchto dejín zapísal.

Na olympiáde ide o veľké peniaze … o záujmy sponzorov a často aj veľmocí. Špinavé praktiky sú na olympiáde rovnako bežné, ako nápoje vo výbave každého športovca. Komicky vyznieva, že IIHF, ktorá roky nevie prinútiť NHL, aby rešpektovala určité pravidlá, hovorí o povinnosti ruskej KHL – rešpektovať tieto pravidlá. Ale podobný prípad sme mali aj na Slovensku, keď pred olympiádou v Sydney 2000 uprednostnili svoje záujmy slovenské futbalové kluby a oslabili reprezentáciu … možno aj obrali o možný úspech.

Nemali by sme sa mlčky prizerať, ako sa zo športu či kultúry stáva žumpa záujmov špekulantov, podvodníkov a politických kaukliarov.