O Slovensku

Kde je teda problém ? Zložité odpovede často maskujú jednoduchú podstatu – niekto klame. Alebo – niekto kradne. Iste, ak budeme pozerať optikou dnešnej opozície, tak je to jasné – niekto kradne. Nie je to však také jednoduché …

Oficiálna rétorika je jasná – pokloňte sa zlatému teľaťu v Bruseli, ktoré sa neustále otriasa a my zásluhou toho dostávame „dary“, ktoré nemusíme vrátiť. Stačí všade, kde tieto podarúnky použijeme, vycapiť upozornenie, že táto záležitosť sa mohla realizovať len vďaka darom, ktoré sme dostali. Chýba mi tam len niečo iné – podobné upozornenia, pripomínajúce veci, ktoré sa realizovali výhradne zo slovenskej pokladnice.

Dnes to vyzerá tak, že vlastne by nič nebolo, ak by nám nedával financie Brusel. Ostáva teda otázka, kde končia naše peniaze, ktoré musíme v rôznych formách zaplatiť ? Aj obyčajná matematika akosi škrípe – ak mám euro a dostanem – napríklad euro, mal by som mať dve eurá a byť bohatší. Realita je však iná – mám euro, dostanem euro (alebo 25 centov, na to nejako nezáleží), a bohatší nie som, skôr naopak – stále sa niečo ruší, obmedzuje a „transformuje“. Kde je teda problém ? Asi sa veci majú nejako inak.

Kdesi som zachytil správu, koľko peňazí investovali rôzne krajiny do rozvojových krajín v Afrike. Pokrok minimálny, ale často ostali po týchto „ľudomiloch“ vydrancované zdroje nerastného bohatstva, občianske vojny alebo ešte väčšia chudoba, než bola predtým. A zaujímavé je, že ak niekto nadvihol pokrievku hrnca s nelákavým obsahom, obvykle končili „dary“ pre rozvoj zaostalej krajiny na účtoch spoločností so sídlom v krajinách, ktoré dary poskytli, na účtoch rôznych diktátorov, alebo v realizácií zákaziek, ktoré iste len náhodou realizovali skoro výhradne spoločnosti z krajín darcov … prípadne sa nakupovali za darované financie – zbrane. Napokon, jeden podobný príklad máme aj na starom kontinente – Grécko. Takže, ako je to vlastne s tými darmi ? Nie je to náhodou tak, že pod kepienkom darov skončia aj naše vlastné peniaze len – v správnom vrecku ?