O Slovensku

Každý deň večer si hovorím, zajtra bude lepšie … každé ráno sa zobudím a zisťujem, že – lepšie nie je. Ba naopak, aj to málo, na čo som ešte v dnešnej spoločnosti pociťoval hrdosť, sa vytráca. Miznú aj tie posledné zbytky spolupatričnosti, ľudskosti a porozumenia, ktoré boli počas môjho detstva úplne bežným javom … dnes je všetko, vrátane tragických ľudských osudov, použiteľné v mene dosiahnutia nejakého cieľa. Cítime sa v tejto spoločnosti dobre ?

Ľudská ľahostajnosť začína deformovať život spoločnosti. Ľudia začínajú preberať absurdné a nášmu, slovenskému národu neprináležiace postoje, a správajú sa nehodne svojim koreňom, dejinám a kultúre. Akoby sme zabudli, čím sme. Akoby nám vyhovovalo, že môžeme zabudnúť – čím sme. Prečo ? Naozaj sú rôzne pochybné hodnoty, ako majetok, postavenie dôležitejšie, než to, čo nás robí ľuďmi ? Naozaj veríme, že ak máme peniaze, honosné domy, autá, oblečenie, pár dovoleniek ročne – sme lepší ľudia ? Nie, nie sme. Len by sme chceli byť, ale máme k tomu ďaleko.

Nesúďme, aby sme neboli súdení. Nemusíme, často sa súdime sami. Sami si nastavujeme zrkadlo, ako to s nami naozaj je, len niekedy možno nemáme odvahu, aby sme sa na ten obraz pozreli. A niekedy si zámerne vytvárame obraz, ktorý nie je pravdivý, a má len poslúžiť uchlácholeniu niečoho, čo nás kdesi hlboko vnútri, priam nedostižne – škriabe, či dokonca hryzie. Svedomie ? U každého inak, a u každého niečo iné.

Nedávno som vošiel do kostola … nie, kvôli pravidelnej kázni to rozhodne nebolo, skôr zo zvedavosti. V nejednom pôvodnom svätostánku sa nájde to, čo v mnohých moderných už nebýva – zaujímavá architektúra, pôvodná výzdoba … a zvláštna atmosféra, ktorá niečím fascinuje. Niečím, čo sotva dokážem pomenovať, ale vždy to vo mne vyvolá určitý pocit pokoja.

Poobzeral som kostol do posledného detailu, a nakoniec vyšiel opäť na ulicu, pretože sa blížila bohoslužba, a tam už akosi nepatrím. Nie som, vlastne som ani nikdy nebol, ochotný sa zúčastňovať niečoho, o čom nie som vnútorne presvedčený, hoci neraz sa mi to vrátilo v podobe istých – protivenstiev. Od ľudí, ktorí podľa istých činností hodnotili, kto je človek, a kto zase nie … ale, ako som stál na ulici, a okolo mňa prechádzali ľudia, zhromažďujúci sa na bohoslužbu, pri pohľade na niektorých mi vírili v hlave rôzne myšlienky … tento sa nedávno natlačil okolo dôchodcu do pokladne, že sa ponáhľa a ujko má predsa čas … táto chodí po ulici, nazerá do každého domu, bytu, dvora a potom vysiela vlastnú formu spravodajstva po celom meste …. tento chodí po mestských cestách, akoby mu patrilo celé mesto, hlava-nehlava predbieha a už nejedného vytlačil z cesty … tento zase zhŕňa peniaze, zdiera zamestnancov, kde môže, tam niečo vytrieska, ale vždy len pre seba …. 

Veď ty si ako tá tetka, zahriakol som sám seba v duchu a radšej sa pobral preč. Lenže myšlienka je niekedy ako vrták, nedá pokoja a je čoraz viac neodbytnejšia, kým nedostane to svoje. Premýšľal som, čo asi hľadajú na rôznych udalostiach medzi veriacimi ľudia, ktorých viera v bežnom živote začína a končí pri vlastnom prospechu ? Koľko tej ľudskosti, ktorá sa tak často v rôznych formách spomína na nejednej kázni, o ktorej neskôr tak zasvätene hovoria, majú – sami v sebe ? Alebo ju jednoducho odložia a vyberú podľa toho, kedy a ako sa im hodí ?

Stolárska dielňa, idem za kamarátom. Kedysi som bol jeho klient, ale čas a množstvo stretnutí zmenili aj náš vzťah. A ľaľa-ho, čo nevidím – za jedným stolom pracuje chlap, ktorého som ešte nedávno videl chodiť po ulici s igelitkou, prespávať kde-tu na lavičke …

Nie, nepoznám ho, len z videnia, predsa len bývam v meste pomerne krátko. Sadáme si ku káve, a kamarát spozoruje môj pohľad. Hej, vzal som ho do práce, aj tak potrebujem niekoho na jednoduchšie práce, a vyučení to robiť nechcú, pretože za to nie je toľko peňazí, ako by si predstavovali. A on … veď ho poznám od detstva, pokračuje kamarát. Kedysi mal postavenie, slušné príjmy, ale akosi nezvládol manželstvo, začal piť, opustila ho žena a skončil na ulici. Ale kým mohol a mal, vždy pomohol tým, ktorí nemali. A nakoniec na neho, keď sám potreboval – zabudli.

Áno, ľudia naozaj radi zabúdajú. A najmä na dobré, pretože zlé si obvykle pamätajú dlho. A málokedy si uvedomia, že by sa mohli aspoň trošku podeliť o svoje šťastie, či občas aj poďakovať tým, ktorí im k úspechu pomohli. Doba je však iná, dnes sa ďakujem, alebo slová ospravedlnenia pokladajú skôr za prejav slabosti, než slušnosti a ľudskosti. Dnes každého zaujíma len jeho vlastný honor … lesk v niečom tak pominuteľnom, ako je ľudský život. Veď nie tak dávno sme ako chlapci naháňali loptu po ulici a ajhľa – dnes už pomaly premýšľame nad dôchodkami, a nejeden z nás už opatruje aj vnúčence. Čas proste letí … a nepýta sa.

A možno by sme sa mali zamyslieť, zastaviť a položiť si otázku – na čo chceme spomínať niekde na lavičke a slniečku ? Na časy, keď sme sa naháňali za majetkom a postavením, keď sme sa nevedeli zastaviť ani na chvíľku a aspoň na okamih byť – ľuďmi ? Na časy, keď kde-kto horlivo dvíhal zo zeme dymiacu „zbraň“, aby ju mohol v mene vlastných záujmov použiť proti svojmu protivníkovi a dosiahnuť vlastný cieľ, pričom nehľadel doprava-doľava, len sa rútil za tým, čo ani zďaleka nepripomínalo cieľ života – ČLOVEKA ? Kedy konečne pochopíme, že bez ľudskosti – nie je život ?