O Slovensku

…. a budeme tvrdá opozícia, povedal po voľbách 2016 (okrem iného) R.Sulík, keď pochopil, že napriek všetkej snahe (o presadenie vlastných záujmov) architektom vlády a jej predsedom – nebude. Nasledovali dva roky nekonečnej párty, kde bolo vidieť všetko možné, od vulgárneho správania cez krivé obvinenia, až po záplavu rôznych káuz, ale tvrdá opozícia ? Nie, tá vidieť rozhodne nebola … skôr zúfalá opozícia, ktorá siahala po krajných prostriedkoch, aby odčinila vlastný neúspech …

Je rokmi potvrdenou skúsenosťou, hovoriacou – ak sa raz začnú používať podpásové údery, nikdy to neskončí a obvykle sú výsledkom – len porazení. V špinavej vojne víťazi nie sú, a nemôžu byť. V špinavej vojne sa pravda, poctivosť, česť či iné hodnoty len zahanbene skrývajú v kúte a zdesene pozorujú, čoho všetkého je človek schopný pri honbe za svojím cieľom. A špinavá vojna sa dnes odohráva na Slovensku, pričom jej architektmi sú práve tí, ktorí hovoria – o pravde, poctivosti, slušnosti a cti.

Opýtal sa ma mladý sused, či má ísť na demonštrácie. Páči sa ti, kam smeruje Slovensko ? Nesúhlasne zavrtel hlavou. Potom by si mal ísť, ak chceš niečo zmeniť, znela moja odpoveď. Ale, viete … váhavo mi začal hovoriť, nepáči sa mi ani to, čo robia kritici vlády R.Fica. Pozeral som na neho a naozaj nevedel, čo mu povedať. Vedel som si a viem si predstaviť, akej reakcie by sa asi dočkal, ak by prišiel na námestie s transparentom, kde by boli vyobrazení všetci predstavitelia parlamentných strán s nápisom – ďakujeme a odíďte. Pretože podľa prvej demonštrácie usudzujem, že vôbec nejde o slušné Slovensko, ale len o získanie moci akýmkoľvek spôsobom a prostriedkami. A tak som len bezradne pokrčil ramenami a išiel si po svojom. Nemohol som, vlastne som ani nebol schopný povedať mládežníkovi, že v prvej lavici pri kázňach o morálke, láske, pravde, porozumení a iných životných hodnotách zásadne sedia najväčší lotri.

Kdesi som počul, že len partia pacientov psychiatrie môže tancovať v padajúcom lietadle pri hudbe skupiny, ktorá zahynula pri leteckom nešťastí … snažil som sa tento citát povedať slušne, pretože v origináli bol vulgárny. Nič to však nemení na tom, že dnes vidím obraz, zodpovedajúci tomuto citátu, pri vystúpeniach oduševnelých bojovníkov proti „štátomafii“, ako tomu hovoria. Akoby si nevšimli, že sú hosťami na vlastnom kare … pretože ľudia majú plné zuby politiky a politikov bez ohľadu na ich zaradenie, a rady fanúšikov akejkoľvek politiky v podaní kohokoľvek sa stenčujú na ľudkov, ktorí … sú skôr platení, než presvedčení.

Napriek všetkému, alebo práve preto verím v schopnosť slovenského národa, vzoprieť sa v správnej chvíli, vedieť rázne buchnúť päsťou po stole a povedať – dosť, stačilo. Možno by sme si mali spomenúť na záhrady, teda tí, ktorí s tým máme skúsenosť a na osvedčené postupy, ako sa záhradkár zbavuje buriny. A každý vie, že sa musí nemilosrdne zbaviť každého kúska, ak netúži po jej opätovnom vyrastení. Nesmie váhať, nesmie si hovoriť – toto nie je až tak zlé – musí konať razantne. Burina ako burina, všetko treba odstrániť. A dnes musíme priznať, že slovenský parlament, ktorý by mal byť výkladnou skriňou Slovenska, je v skutočnosti len záhradou, na ktorej okrem buriny nič nerastie.

Odkaz politikom musí prísť vo voľbách a musí byť jasný – párty sa skončila. Niektorí budú potrestaní len zabudnutím, a niektorí – možno – aj spravodlivosťou. Ale všetci – končíte.

Ak má patriť Slovensko – slovenskému národu, nemôžu o ňom rozhodovať politickí dobrodruhovia a vagabundi.