O Slovensku

Voliči boli oklamaní alebo zradení … nie, necítim sa ani oklamaný, ani zradený a už vôbec nie som odkázaný na to, aby v mojom mene hovorili ľudia, ktorí nevedia nič iné, len robiť podrazy a vyplakávať o nespravodlivosti sveta, ak sa im nepodaria.

Každý volič sa rozhoduje sám za seba. Volil som v roku 2016 komunistov, bola to forma recesie i protestu zároveň, proti dobe, v ktorej žijeme a dobe, ktorá dostáva k moci darebákov. Od začiatku som vedel, že môj kandidát neuspeje, ak by sa aj dostal do parlamentu, nebude členom vládnej koalície a teda nebude môcť naplniť predvolebný program. Vedel som to, akceptoval a rozhodol sa. A bol som ochotný niesť následky svojej voľby, medzi ktoré patrila aj vláda R.Fica, tak – ako som ich niesol v minulosti, keď som voľby ignoroval, pretože som až príliš dobre poznal „charakter“ kandidátov.

Človek, ktorý si vyberie úzku skupinu voličov, postaví program na podpore záujmov ľudí, ktorí netvoria ani 10% z celkovej populácie, a nakoniec chodí vyplakávať, že neuspel … zradili ho spojenci … a podobne, nie je politik, ale usmrkanec. Človek, ktorý si postaví agendu na vulgárnosti a krivých obvineniach – je darebák alebo chrapúň. Rodičia ma naučili v živote mnohému, ale najcennejšia rada znela – nedávaj palicu do rúk žobrákovi, ak nechceš, aby ti ukázal – čo s palicou dokáže. Život sa so mnou neraz nechutne zahral, ale spomínanú zásadu som nikdy neporušil, pretože z príkladov iných som videl, kam to viedlo. A nikdy to nebolo nič dobré.

Život ma rovnako naučil, že za chyby sa platí rovnako, ako prináleží za úspechy – odmena. Nie je podstatný úmysel, ale výsledok. A výsledok niekedy prináša aj – následok. Napríklad, ako začínajúci šofér som bol úplne rovnaký, ako všetci predomnou i po mne … myslel som si, že vodičský preukaz mi dáva patent na vlastné rozhodnutia, čo nebola pravda. Ani nie je pravda. Ale vždy som rešpektoval, že ak som prekročil rýchlosť a dostal pokutu – bolo to oprávnené. Však ma nikto nebil, aby som tlačil na plyn, nie ?

Kedysi dávno ma nahovárali, aby som aktívne podporil politickú stranu – nechcel som. Neboli za tým žiadne ušľachtilé myšlienky, len som si vážil možnosť povedať vlastný názor a nechcel som hovoriť názory iných. Ani vtedy nie, ak by zaplatili a vyriešilo by to množstvo problémov, ktoré život prináša. Opäť to bola moja voľba, a musel som akceptovať, že za vlastné rozhodnutia sa platí. Niekedy aj stratou možností, ktoré by iní brali všetkými desiatimi … možno mi moje rozhodnutie skomplikovalo život, ale na druhej strane ponechalo možnosť povedať vlastný názor, čo je niekedy viac, ako všetky peniaze sveta.

Neznášam usmrkancov. Je jednou vecou si posťažovať, že v inej dobe bolo lepšie (a pre ľudí s mojím zdravotným stavom naozaj bolo lepšie), a inou vecou obviňovať všetkých naokolo za vlastný neúspech. Nikdy som nevedel pochopiť, čo vedie ľudí k tomu, aby podporovali uplakaných a neschopných. Nejaká zvrátená forma súcitu ? Nikdy ma nezaujímalo, čo a kto chcel urobiť, ale len to, čo naozaj urobil. Je ťažké objektívne zhodnotiť prácu iných a nájsť odpoveď na otázku, či sú alebo nie sú prínosom. Ale platí to, čo aj inde – kto chce niečo dosiahnuť, musí si za svojím cieľom ísť. Musí byť ochotný priniesť obete, neraz nemalé. A musí myslieť viac na iných, než na seba. Pretože úspech, založený na presadení čisto vlastných, sebeckých záujmov – nemá dlhé trvanie.

Funkcia odtrhne človeka od reality … vyšší príjem, lepší život, iná spoločnosť. Mnohí budú so mnou nesúhlasiť, najmä na Slovensku, kde sa stále uvažuje v inom rozmere, ale pre udržanie pokroku je obvykle nevyhnutné, aby ste riadiacich pracovníkov vymieňali v relatívne krátkom čase – po troch alebo piatich rokoch. Nie je to o tom, že by nemali cenu. Je to skôr o tom, že stratia dynamiku, prestanú byť otvorení pre nové myšlienky, a stanú sa obeťami istého stereotypu, ktorý viac škodí, než prospieva. Česť výnimkám, ale tie obvykle patria do kategórie, v ktorej sa často používa slovo – genialita.

Kto chce zmenu, alebo priniesť zmenu, musí byť pragmatik. Musí vedieť postaviť konečný cieľ nad vlastné záujmy, vedieť konať razantne aj vtedy, keď mu to nie je príliš príjemné. Alebo je to dokonca nepríjemné – však nie je nič horšie, než povedať dlhoročnému kolegovi a kamarátovi, že už nebudete spolupracovať, pretože doba priniesla iné potreby a ciele. Každý sa však musí rozhodnúť, čo je dôležitejšie – či všeobecný prospech, alebo osobný a často sebecký záujem. A vždy musí rátať aj s následkami – môže stratiť kamaráta, alebo môže potopiť budúcnosť mnohých ľudí, aby si udržal kamaráta. A musí vedieť konať razantne aj sám voči sebe, čo je neraz najťažšie.

Ak chce niekto, aby som bojoval aj za jeho záujmy, musí byť v prvom rade ku mne úprimný a nesmie klamať.

Pôjdem na námestie, nie však preto, že tak chcú niektorí ľudia, ktorí snáď ani nepoznajú význam slov pravda a slušnosť.  Pôjdem, pretože by som nikdy nepoveril upratovačku, aby vykonala transplantáciu srdca. Pôjdem, pretože dnes máme verejných funkcionárov, ktorí tvrdia, že denne dokážu vykonávať dve funkcie na dvoch miestach, stovky kilometrov vzdialených a ešte viesť dokonca plnohodnotný život. Pôjdem, pretože ma uráža, ak niekto vystupuje v mojom mene bez toho, aby si pýtal súhlas a pritom mu ide len o naplnenie sebeckých cieľov. Pôjdem, pretože nechcem, aby v mojom mene hovorili a bojovali proti mafii ľudia, ktorí sú sami dokonalým stelesnením významu slova mafia. Pôjdem, pretože neverím v zmenu netvora v ľudskej koži na krásneho princa.

Pôjdem, aby som jasne a zreteľne povedal – chcem zmenu, ale vy nie ste zmena … vy ste len pekná tvárička na inej forme zla.