O Slovensku

Hoci HC 05 B.Bystrica vedie vo finálovej sérii nad Trenčínom už 3:0 na zápasy a k obhajobe titulu mu chýba jediný triumf, zaujalo má niečo iné – opakované náreky trénerov menej úspešných mužstiev nad legionármi v našej najvyššej súťaži.

Treba to obmedziť na minimum, ozvalo sa aj z Trenčína. Slovenskí hráči dostávajú málo možností, ozvalo sa z inej strany. Treťotriedni Kanaďania deformujú našu súťaž. A ešte mnoho iných slov.

Nuž … ak treťotriedni legionári hviezdia v našej najvyššej súťaži, do akej triedy patria naši, domáci hráči, ktorí na nich evidentne nestačia ? Do desiatej ? Ak sa vrátime o pár rokov späť, Nitra mala k dispozícii skvostný útok v zložení Blackwater-Slovák-Laliberté. Bolo pastvou pre oči sledovať ich hru. Nešťastné okolnosti ukončili kariéru D.Lalibertého, ale spomienky ostali. Ostatne – ak by pokračoval, sotva na Slovensku. Naša súťaž sa stala pre nejedného legionára odrazovým mostíkom pre kariéru v iných súťažiach, čo v posledných rokoch potvrdzuje práve banskobystrický klub.

Vráťme sa však k našim hráčom a tomu, prečo dostávajú málo príležitostí. V prvom rade sú mnohé výhrady pokrytecké. Nie je to tak dávno, čo Slovan Bratislava, Dukla Trenčín či HC Košice využívali svoje možnosti a postavenie v slovenskom hokeji, a sťahovali k sebe nádeje z menších klubov, ktoré sa im nemohli rovnať možnosťami a často sa v dôsledku tejto politiky dlhé roky popletali po nižších súťažiach. Nikomu to nevadilo, všetci to pokladali za normálne, najmä v spomínaných kluboch.

Situácia sa zmenila po roku 1990. Štát výrazne okresal finančnú podporu hokeja, skončila federálna súťaž a do popredia sa začali tlačiť aj tie kluby, ktorých úspechy končili na úrovni mládežníckeho hokeja.

Kluby prešli do súkromného vlastníctva a jednou z požiadaviek sa stala aj návratnosť investícií do hokeja. A povedzme si otvorene, aj dnes po štvrťstoročí je ešte marketing v slovenskom hokeji skôr v plienkach. Peňazí je málo … a slovenský hokej, najmä na reprezentačnej úrovni upadol spôsobom, hodným len zaplakania. Prečo ? Pretože z výberov talentov v kluboch sa stal nábor tých, ktorí majú financie, aby mohli športovať. Najbrisknejšou ukážkou úpadku doby boli udalosti v hokejovom Zvolene, kde tréner dostal výpoveď napriek zisku majstrovského titulu. Prečo ? Niekto bol nespokojný, že dával príliš málo príležitostí jeho ratolesti. Čo tam po nejakom úspechu kolektívu, nie ?

Prečo nedostávajú mladí príležitosti ? Možno preto, že väčšina z nich by v starom a fungujúcom systéme výchovy mohla nosiť kýble s pukmi, prípadne výstroj pre iných, ale rozhodne by nemohla pomýšľať na aktívnu kariéru. Slabý pohyb, absencia hokejového myslenia, technika na žalostnej úrovni a … ďalej asi škoda reči, nie ? To nie sú talenty, ale privilegované detičky, ktoré najčastejšie – zaberajú miesto talentom, ktoré nemajú pre nedostatok financií možnosť aktívneho športu.

Výsledok ? Kluby nemajú z čoho vyberať, pretože ani tie, čo im mládež prináša aký-taký úspech, nedokážu ich využiť v kategórii dospelých. Realitou je, že sa im ponúka len to najlepšie – z najhoršieho. Česť výnimkám … česť výnimkám ako E.Bokroš, ktoré dokážu upliesť z ….. bič, ktorý občas zaplieska.

Nečudo, že sa súkromné kluby začali uberať inou cestou. Štát sa zaujíma o šport a teda aj hokej len v čase úspechov. Kto chce fungovať, musí zaujať divákov. A diváci sú ochotní zaplatiť nemalé vstupné len vtedy, ak sa im ponúkne adekvátna protihodnota. Ak sa pozrieme na slovenský hokej, na ktorých štadiónoch vidieť, že klub pracuje pre potešenie verejnosti ? Nitra, Banská Bystrica, Trenčín … a ďalej ?

Kto sa dnes pohoršuje nad podmienkami, v akých pôsobí banskobystrický klub (hlavne nad štadiónom), mal by sa skôr pohoršovať nad tým, že za cenu rekonštrukcie štadióna Slovana pred MS 2011, by v Lotyšsku postavili štyri nové, moderné hokejové stánky. A dnes, pred budúcoročným šampionátom, budú opäť potrebné miliónové investície – do toho istého štadióna.

Áno, B.Bystrica má jedenásť legionárov a dvoch hráčov Slovana …

Korene averzie voči tomuto stavu však nespočívajú vo vlasteneckom cítení, či záujme o zlepšenie stavu slovenského hokeja, ale skôr v tom, že niekdajšie bašty dostávajú pocítiť, ako sa cítia tí, ktorí by chceli, ale nemajú na to – financie. Dostávajú pocítiť, aké to je, keď si niekto môže vybrať z lepšej (treťotriednej) ponuky a byť – prvou triedou na Slovensku. Zažívajú pocity malých klubov z minulosti, a samozrejme sa im to nepáči.

Málokto si pripúšťa, že legionári sú aj prínosom. Kanaďania ukazujú, ako sa má hrať do poslednej sekundy zápasu. Ukazujú jednoduchosť hry, rýchlosť pohybu a niektorí aj skvelé myslenie v hre. A pri nich sa môžu zlepšiť aj naši hráči. Je to málo ? Možno, ale kto sledoval naše prípravné zápasy proti Švédsku, musel sa cítiť ako v zlom sne – vyzeralo to ako zápas medzi dospelými a dôchodcami. Ktorú úlohu stvárnilo naše mužstvo, asi netreba hovoriť.

Obmedzenia fungujú tam, kde sú možnosti. Kde nič nie je, tam ani smrť nechodí. Namýšľať si, že naša slabučká mlaď porastie, ak bude hrať medzi slabučkými dospelými, je naivné. Kto o tom pochybuje, nech sa zamyslí nad výsledkami našej dvadsiatky v poslednom desaťročí – napriek tvrdej práci E.Bokroša sa radujeme nad dosiahnutím cieľov, ktoré iní považujú – za neúspech.