O Slovensku

… vykašlem sa na Kóreu …(tú severnú) … keď stačí tak málo a jeden sa ocitne v úplne inom svete. A netreba ísť ďaleko …

Stačí otvoriť oči a vnímať svet. Jeho krásy dokážu upokojiť aj nepokojné srdce, ak ich chce a dokáže vnímať. A v nejednej chvíli (normálnemu) chlapovi aj zastane dych. Na Slovensku ani netreba veľa, stačí vidieť stvorenia, ktoré chodia po našich uliciach. Komu nestačí … môže si vychutnávať iné pohľady a krásy, a to nielen na Šariši.

Stačí sa poobzerať po okolí. Nazrieť do Levoče a ste v inom svete. Pravda, komercia zasiahla aj klenoty našej histórie, ale stále je dosť toho, čo si zachovalo svoj pôvodný vzhľad. Alebo sa z Prešova pohnúť opačným smerom, a navštíviť Bardejov … vždy ma oćarí jeho námestie, má zvláštnu atmosféru, ktorú nedokážem opísať slovami, ale pripadám si, ako by zastal čas, vytratil sa zhon a stres … ktoré tak deformujú dnešný život.

Či z iného kúta ? Červený kláštor a Pieniny. Vždy, keď tam prídem, prepadne ma neodolateľná túžba po nejakom, hoci aj malom domčeku v tomto krásnom kúte Slovenska. Žiaľ, nie som ešte v situácii, aby som mohol všetko hodiť za hlavu, a len vychutnávať krásy Slovenska. Nie, nie … vždy si nájdem trochu času, nikdy nepracujem viac, než dvadsaťštyri hodín denne. Však, ak to dokážu naši trojjediní zákonodarcovia, môžem aj ja, nie ? Ešte tak mať ich plat …

Alebo … Stará Ľubovňa … mesto, ktoré sa nezmazateľne zapísalo aj do poľskej histórie, pretože istý čas ukrývalo korunovačné klenoty. Či drevený kostolík v Kežmarku … alebo krásy Slovenského raja, často prizdobené humornými spomienkami na “turistov”, skúmajúcich rokliny v spoločenskom oblečení alebo obutí … spomienka na dámu, ktorá pred rokmi šmatlala Suchou Belou v lodičkách, má rozosmeje ešte aj dnes. Hlavne jej nadávky na správcu, prečo nepostaví poriadny chodník …:)

Spíš … ľudia, ktorí žijú v tomto kúte Slovenska, má stále fascinujú. Napriek neľahkému životu vedia byť dobrosrdeční …

Prejdem na druhú stranu, a tiež sa ocitnem v inom svete – na Gemeri. Svete smútku pri pohľade na Krásnu Hôrku, a macošský prístup štátu k tejto pamiatke. Alebo svete niekdajšej honorácie v Betliari, kde aj prechádzka parkom dokáže vyvolať príjemné pocity. Či svete ľudí v okolí Dobšinskej jaskyne, z ktorých sú mnohí zjavne odtrhnutí od reality, a svojou formou podnikania skôr robia hanbu, než dobré meno krásnemu kraju.

Telgárt … rázovitá obec, kde kedysi robili kráľovské porcie slovenských špecialít, ale aj zrodila beštiu – M.Černáka. Pizzéria, kde vynikajúco varia (ale uvedené meno tam radšej nevyslovte) … ale to sme už od Šariša dosť ďaleko, no stále mi vŕta hlavou jedna otázka.

Kto je na tom horšie ? Ja, ktorý poznávam rodnú krajinu štyridsať rokov, a napriek tomu stále nepoznám všetko … a stále objavím niečo nové,, fascinujúce. Alebo ľudia, sediaci za oknom a píšuci o krajoch a ľuďoch, ktoré (ktorých) nikdy neuvidia ? Ľudia, ktorí si musia mastiť svoje ego vymyslenými historkami zo života rodu, ktoré sa nikdy nestali ?

Pred rokmi som stretol podnikateľa, ktorý mi hrdo strčil vizitku, na ktorej bolo jeho meno ozdobené titulom Dr. Trochu neveriacky som sa škrabal na hlave, však horko-ťažko kedysi skončil dvojročnú hnojárinu, a on mi hrdo rozprával, že dnes je možné všetko.

Skoro všetko, napadlo má vtedy … titul neurobí z primitíva inteligenta, nech by bolo tých titulov akokoľvek mnoho … aj erb, vycapený nad gýčovou bránou svedčí o mnohom, ale sotva o prítomnosti šľachty … pritom tú skutočnú krásu, hodnotu … máme priamo pred sebou. Len otvoriť … oči a srdcia.