O Slovensku

Národu treba chlieb a hry … potom nevadí vôbec nič, ako sa hovorí.

Hľadanie “Najväčšieho Slováka” má celkom pobavilo. V duchu som si predstavil, ako autori (prevzatého, ako inak) nápadu behajú po Slovensku, držia v hrsti cólštok a merajú, kto je najväčší … asi by sa poriadne nabehali a tak to hodili radšej na krk národu. Len pre istotu mu určili, kto môže byť – najväčší.

Aj na základnej škole kedysi prebiehala súťaž o najväčšieho. Vtedy súťažili niektorí vyspelejší chlapci, komisia obvykle zasadala na toalete (školským žargónom – na hajzli). Ako to dopadlo, neviem. Akosi som nemal chuť na účasť v podobných podnikoch.

Aj na strednej škole sme mali podobnú súťaž … v rámci vyučovania istého predmetu sa merali niektoré orgány ľudského tela … tam som sa musel zúčastniť, smola – vyhrali iní.

Veľmi im ten úspech neprospel, dvaja sú trikrát rozvedení a jeden platí alimenty na päť detí od štyroch žien. Hm, koho mi to pripomína ? Niektoré úspechy sa jednoducho – vypomstia. Aj o tom je život, nie ?

No, pravda – titul nekorunovaného kráľa somárov získal jeden spolužiak, ktorému sa podarilo urobiť v jednoduchej písomnej práci o rozsahu dvoch strán formátu A4, priam neuveriteľných – štyridsať gramatických chýb. Keďže to bol ojedinelý počin, nebola jeho práca (z milosti) hodnotená. Nepomohlo – aj tak nezmaturoval. Aj to sa stáva, takže asi nebude v súťaži o najväčšieho Slováka. Ani nemôže – do dvoch metrov mu chýba skoro tridsať centimetrov.

Kto by teda mohol byť najväčší ? Vlado ? Miki ? Robo ? Alebo snáď Andy ? Asi ani jeden … v klasickej forme súťaže by možno s odretými “lopármi” uspel Vlado, ale ostatní ani náhodou. Alebo v disciplíne – zaslúžili sa o národ ? No, treba uznať, že každý z nich sa o niečo naozaj zaslúžil, už len zohnať ten – národ, ktorý by to ocenil. Zatiaľ bolo na konci každého úctu konštatovanie – národ milovali tak, že mali jeho starosti – na háku. Jasné, dnes je umenie zohnať aj kvalitný hák …

Márne dúfam, že raz budeme v niečom skutočne originálni … čím to asi bude ?

Ale áno, nepochybujem, že Slovensko má talent – napríklad vo zverení moci do rúk zla. Vtedy stačí zakričať – ten bude klamať a kradnúť menej, než ostatní. A hurá – všetci sa hrnú podporiť toho, kto ich oklame a okradne, pretože im niečo – nechá.

Jeden by neveril, koľko ľudí Miluje Slovensko. Tak sa boja o majetok národa, že ho radšej premiestnia – do vlastného vrecka. Však za vysokými múrmi honosných víl je všetko v bezpečí, nie ? Ale v niečom majú pravdu, prečo by mal nejaký plebs niečo vlastniť, aj tak si to nevie vážiť. Myslí si, že niekde zatlčie tabuľu so svojím menom a všetko je tak, ako má byť. A potom sa diví … (že mu niekto na jeho tabuľu zvysoka ….)

Tak teda neviem … ešte chceme hľadať najväčšieho ? Možno by sme mali hľadať – skutočného … skutočného syna národa, ktorý nepotreboval byť najväčší, pretože v jeho srdci bol najväčším – jeho národ.