O Slovensku

Klamstvami a sľubmi sa dajú voľby vyhrať, nie však pravidelne vyhrávať. Vydieranie voličov v štýle – buď ja alebo nič – môže fungovať vo vypätej situácii, ale vždy sa vypomstí.

R.Fico sa nepoučil z facky, ktorú mu svojho času uštedrili voliči v banskobystrickom kraji, keď jeho kandidáta V.Maňku porazil M.Kotleba. Naopak, detinsky siahol k odplate a odstrihol stred Slovenska od zdrojov financií, aby ukázal – ak nebudem ja alebo môj nominant, nemusí byť vôbec nič. Účet prišiel vo viacerých „splátkach“, a dá sa ešte v budúcnosti čakať príchod ďalších.

Podobne ako Fico nepochopil ani R.Sulík. Rozprávočky o tom, ako nevedel s kým sa stretáva, či neprezieravé prerieknutie o škole politiky z dielne M.Kočnera, spojené s neustálym oportunizmom v štýle „ja si vyberiem, s kým budem alebo nebudem spolupracovať“, sa pomaly a isto začínajú vracať ako bumerang. SaS je v podstate mŕtvym projektom, ktorého zánik môže prísť spoločne so stranou SMER-SD, a možno aj skôr. Do politického hrobu ho posiela aj čoraz agresívnejšia rétorika, akoby sa chceli liberáli vyrovnať svojim potenciálnym partnerom z OĽANO, kde sa vôbec nedá hovoriť o politickej strane, ale skôr politickej – firme. Posielať Ľ.Galka alebo L.Nicholsonovú do diskusií je úplne zbytočné, pretože záplavou agresívnych vyjadrení, často nesúvisiacich s témami diskusií, skôr voličov odrádzajú. Nehovoriac o naivnej stratégii, keď sa začnú liberáli zaujímať o mnohé regióny až tesne pred voľbami, ako tomu bolo v Krupine.

A nepochopil ani M.Beblavý. Prázdne reči o neúspechu SMER-u a pozitívnom vývoji, kde v pozadí zaznievali opatrné tvrdenia o vlastných zásluhách, spojených s úspechom nezávislých kandidátov, tiež len dokazujú hlboké nepochopenie.

V prvom rade Beblavý nepochopil, že jeho politické slnko nielen nesvieti, ale vlastne nikdy nevyšlo. Možno má dobré myšlienky, ale chýba mu potrebná charizma politika, schopného osloviť masy voličov. Nehovoriac o tom, že ľudia majú už dosť rôznych politických parašutistov, ktorí sa dostanú do parlamentu na chrbte strán, a neskôr ich z najrôznejších dôvodov opustia, vyhlásia sa za nezávislých alebo opätovne zakladajú nové strany, aby konečne stáli na vrchole nejakej pyramídy. A v spojení s veľmi hlúpym porovnávaním veľkých miest a malých (politicky bezvýznamných podľa Beblavého) obcí by sa mal zamyslieť nad zmenou povolania.

Čo sa vo veľkom meste dá ukryť, to v malej obci alebo mestečku – kričí. Tam sa účtuje priamo a rýchlo, či už na ulici, v kostole alebo krčme. Starosta v malej komunite si môže dovoliť oveľa menej prešľapov, pretože všetci si navzájom vidia až do kuchyne, a každé rozhodnutie je komentované skôr, než zaschne atrament a pečiatka na úradnom papieri. Aj preto by nikto nemal podceňovať výsledky volieb v malých regiónoch, pretože je len otázkou času, keď sa stanú príkladom aj pre ostatných, ktorí dnes pre svoj „veľký pupok“ nevidia, ktože sa im to tmolí pod nohami.

Nedá sa spochybniť postupný úpadok SMER-u, a rovnako sa nedá spochybniť ani to, že jeho cestou sa uberajú aj najsilnejší oponenti SaS a OĽANO. Tým skôr, že sila súčasnej opozičnej dvojky stojí a padá s podporou v Bratislave, Trnave a čiastočne v Žiline. Nehovoriac o tom, ako si pri svojej kritike na adresu SMER-u v súvislosti so stratou jeho pozícií nevidia na vlastný prah, pretože sami bez podpory iných strán nemajú skoro žiadne šance na úspech v regiónoch, a ani vo svojich baštách to nemajú veľmi ružové. Aj v žilinskom kraji sa začína objavovať nespokojnosť so spôsobom jeho riadenia, a je celkom možné, že minuloročná oslavovaná zmena bude mať veľmi krátky život.

Ľudia si pozorne všímajú obvinenia, ktoré si medzi sebou rozdávajú politické špičky. A pokiaľ niekto verí, že sa ich nepotvrdenie dá ľahko zhodiť na plecia neschopnosti polície, prokuratúry alebo súdov – veľmi sa mýli.

Možno to v Bratislave nevidia, ale v nejednom prípade sa na Slovensku hovorí, že opozícia riadi kráľovstvo krivých obvinení. Znechutenie s rôznymi hlasnými, ale nepotvrdenými výkrikmi čoraz viac rastie. Navyše sa ukazuje, ako sa bardi práva, spravodlivosti a slušného Slovenska naozaj predstavujú zmenu. Niekde si budujú kult osobnosti, inde sa za rok od župných volieb zmohli len na hľadanie špiny po predchodcoch a niektorí robia prvé i druhé – ale zmenu k lepšiemu občan necíti.

Nie, to nie je o tom, že by sa nenašli prešľapy. Určite sa nájdu, pretože v politike platí ako inde – sýty hladnému neverí – a kto má moc, si vždy myslí – môžem všade a všetko. Ale nie je to tak. Čoraz viac ľudí uvažuje, prečo sa správcovia krajov, miest či obcí nevenujú ich správe a zlepšovaniu života, a prečo sa snažia vykonávať prácu, na ktorú sú zákonom určené orgány – polícia, prokuratúra a súdy. Ale aj iné kontrolné orgány. Vari sa niekto bojí konania oprávnených orgánov a možného zistenia skutočného stavu vecí ? Ak má niekto pochybnosti, môže kedykoľvek osloviť oprávnené orgány, nech sa venujú skúmaniu skutkového stavu a on si môže pokojne plniť povinnosti, na ktoré dostal mandát od voličov, nie ?

Skutočnou rakovinou spoločnosti sú však politickí nominanti do rôznych funkcií. Ľudia, ktorým by v nejednom prípade priradil pospolitý ľud označenie „nevzdelaná trubka“, pretože chcú riadiť všetko a nevedia nič. Absolventi rôznych (pochybných) kurzov, školení, držitelia kadejakých treťotriednych certifikátov, v nejednom prípade len s ťažkosťami vhodní … na riadenie verejných toaliet. V podstate je na vine celý systém. Ak je už zakotvené všeobecné volebné právo, či právo uchádzať sa o verejné funkcie, mali by byť vytvorené aj jasné a záväzné pravidlá, kto a kedy môže tú-ktorú funkciu vykonávať. A je problémom politických strán, akým spôsobom si zaistia vhodných kandidátov. Pokiaľ si ich nevedia zaistiť, nemali by sa podieľať na riadení štátu.

Kedy a kto pochopí ? Nevedno … ale určite nepochopia tí, ktorí si ani na koniec vlastného ega – nevidia. Musí pochopiť volič …