O Slovensku

Štatistika, urobená v rámci priateľov a známych, je krutá. Z jedenástich záujemcov o rôzne formy úverov uspeli – traja. Dvaja žiadatelia boli „prvožiadateľmi“, čiže nikdy nečerpali žiadny úver (ani jeden z nich neuspel), ostatní mali úverovú históriu, no napriek tomu šiesti neuspeli. Prečo ? Stručne – lebo zákon.

Ktosi chcel „chrániť“ záujmy obyvateľstva a zabrániť, aby sa zaviazalo k niečomu, čo by neskôr nezvládlo a tak nastavil nezmyselné pravidlá. Pravidlá, ktoré brzdia aj tých, ktorí nemajú žiadne problémy so splácaním záväzkov a v nejednom prípade sú overenými klientmi finančných inštitúcií. Úplne „mimo trať“ sa dostávajú živnostníci, ktorí sú v nejednom prípade posudzovaní ako súkromné osoby, a tak sa im spoločne posudzujú záväzky, ktoré nemajú – nič spoločné. Podnikateľské aktivity sa hodnotia spoločne s osobnými … čo je naozaj nezmysel. Nehovoriac o tom, že často neuspejú ani vtedy, keď si poctivo plnia svoje záväzky na oboch „frontoch“. Komu slúži tento zvrátený systém ?

Pri pohľade na tmavé okná rôznych developerských projektov sa ponúka jedna odpoveď. Developerom … investorom do mnohých obytných stavieb, ktorým sa ich investície nedokázali zhodnotiť, pretože sú spojené s premrštenými cenami – či už predaja, alebo prenájmu. Ale skôr toho druhého. Mnohí verili v pravidelné príjmy z prenájmov, a ich očakávania sa nielen nenaplnili, ale neukazuje sa perspektíva ani v budúcnosti. Otázkou je, či nové pravidlá úverovej politiky neboli nastavené práve z dôvodu naplnenia záujmov developerov. Nech sa totiž na súčasný systém pozeráme akokoľvek, možno niekoho chránia, ale mnohým len škodia.

Predstavme si podnikateľa. Začne ako živnostník, postupne si buduje firmu … po istom čase by rád prešiel na inú právnu formu, napríklad spoločnosť s ručením obmedzeným, no momentálne – nemôže. Prečo ?

Z jednoduchého dôvodu – živnosť nie je možné zákonnou formou transformovať na spoločnosť s ručením obmedzeným. Čo v praxi znamená, že musí založiť novú firmu, a tak vlastne (v očiach štátu i finančných inštitúcií) začína odznova. Zase musí nejaký čas (v lepšom prípade „len“ rok) počkať, kým podá prvé daňové priznanie nového subjektu a dúfať, že to bude stačiť. Nádej síce umiera posledná, ale obvykle je márna. Väčšina finančných ústavov žiada dve daňové priznania, alebo nastaví nesplniteľné podmienky na akceptovanie – jedného.

Možno aj preto, že banky majú množstvo úverov, spojených s developerskými aktivitami. A ukazuje sa, že v nejednom prípade majú práve developeri problémy so splácaním svojich záväzkov. Čo sa samozrejme odráža niekde inde, kde sa snažia banky minimalizovať svoje riziko, a na základe nových pravidiel sú odstavení od zdrojov aj tí, ktorí riešia všetko poctivo a včas.

Jednou zo skúseností, že niečo nie je na našom finančnom trhu v poriadku, sú terajšie ponuky operatívnych leasingov. Rokmi zabehnuté spoločnosti predložia absurdné ponuky (v záujme vlastnej 100% istoty), takže som sa stretol aj s ponukou, kde klientovi predložili návrh na operatívny leasing Škody Fabia v strednej výbave za – 489 € mesačne. Len pre zaujímavosť, rovnaké vozidlo by bolo možné získať v Rakúsku za 229 € mesačne. Pokiaľ však klient aj ponuku akceptuje, v samotnom schvaľovacom procese často neuspeje. Jedna automobilka pri výpredaji skladových áut pripravila program operatívneho leasingu pre súkromné osoby, a z prvých osemdesiatich klientov (podľa vyjadrenia jedného z predajcov) uspel jeden-jediný, no aj ten musel pri prevzatí vozidla zložiť 15% akontáciu. A to už nemá s operatívnym leasingom nič spoločné, pretože jeho filozofia je úplne iná. Keď sa opýtali zástupcu na príčiny, prečo musel klient zložiť akontáciu, ten odpovedal, že žiadosti o operatívny leasing vyhoveli, len prispôsobili podmienky možnostiam klienta.

Klient musel ostať v nemom úžase, pretože na každom dokumente sa nachádza nadpis – Finančný leasing. Nemalo by tam byť niečo iné ?

Veľmi podobné je to aj s hypotékami. Pribudla administratíva, a výrazným spôsobom sa znížil počet úspešných žiadateľov. Čo samozrejme nahráva do kariet tým, ktorým ich realizované projekty dlhé roky zívajú prázdnotou. A tak sú mnohí nútení platiť vysoké sumy za nájmy, pričom vzniká kuriózna situácia – ak aj predložia v banke ako súčasť podkladov dokumentáciu o predošlom nájme, kde v nejednom prípade tvorí splátka nájmu niekoľkonásobne vyššiu sumu, ako splátka hypotéky – nebude im to nič platné. Dokonca ani v prípade, ak by prenajímateľ potvrdil, že si svoje povinnosti riadne a včas plnili. Pre banky to nie je doklad (ani v spojení s ich vlastnými výpismi z účtov, kde úhrady nájmu pravidelne odchádzali), a vlastne ich to ani nezaujíma.

Chápem … dnes nie je záujem, aby mali ľudia vlastné bývanie. V záujme štátu je zaistenie čo najvyššej mobility pracovnej sily, čomu vlastné bývanie do veľkej miery bráni. Rovnako sa nedá spochybniť, že (nielen) developeri majú za sebou politické kontakty, ktoré chránia ich záujmy. V spojení s tým, že časť Slovenska je úplne mimo akýchkoľvek investícií na budovanie nových pracovných miest, a naopak sa ničí kvalitná úrodná pôda na výstavbu rôznych montážnych hál, sa dá pochopiť nezáujem spoločnosti o aktivity, ktoré nie sú v súlade so záujmami „investorov“. Priam komicky vyznieva, aké platy ponúkajú „investori“, a to aj napriek tomu, že získali výraznú štátnu pomoc (z vreciek tých, ktorým chcú neskôr platiť skôr symbolické platy).

A tak ostáva nezodpovedaná otázka – komu vlastne slúži tento štát ?