O Slovensku

Bol to deň, ako mnohé iné … a predsa sa niečím líšil. Nepríjemnou spomienkou, ktorá sa nedá vymazať z mysle. Jeden z prvých chladnejších dní, kde sa objavila aj dlhšie predpovedaná poľadovica …

A objavili sa aj králi volantu, jazdiaci v presvedčení, že cena a lukratívna značka štvorkolesového tátoša im zaručuje všetko, vrátane nesmrteľnosti … alebo dočasnej neplatnosti prírodných zákonov ? Neviem … predbehlo ma množstvo tých, čo určite lepšie vedia zvládnuť namrznuté cesty, niektorí dokonca vedeli demonštrovať v praxi aj myšičky medzi autami, ktoré im prekážali na „ich ceste“.

Dovtedy sa chodí s džbánkom po vodu, kým sa nerozbije. Džbánok vodiča naleštenej nemeckej krásavice, disponujúcej pohonom všetkých kolies, sa rozbil na márne kúsky za jednou zo zákrut, ktoré vlastne ani zákrutami veľmi nie sú. Možno by sme ich mohli nazvať – mimovoľným zakrivením cesty, ktoré nemá žiadnu logiku. A možno len upravením smeru v krásnej prírode, aby ostali zachované krásne zasnežené stromy. Na tom vlastne nezáleží.

Ihličnatý a bohate zasnežený krásavec stál na svojom mieste nehybne, akoby ani neregistroval, čo sa stalo … a pod jeho vetvami stálo, či skôr spočívalo na streche – prevrátené a rozbité auto.

Už sa nepodobalo tej naleštenej krásavici, ktorá ma predbehla a skoro aj vytlačila z cesty. Už nepôsobilo tak hrdo a majestátne. Len tam ticho ležalo, a jeho miesto „odpočinku“ chabo osvetľovali svetlá a majáky vozidiel rôznych záchranných zložiek. O čosi ďalej stálo policajné auto, ktorého posádka si robila svoju, tak často neradostnú prácu. Všetko dianie toho večera ukončila správa, ktorá sa objavila na rôznych spravodajských portáloch o niekoľko hodín, niekedy aj dní – pri tragickej nehode ………………………… zahynul vodič, a spolujazdkyňa skonala o pár hodín neskôr. A život išiel … vlastne pôjde ďalej.

Na čo myslel vodič, keď sa nezmyselne hnal po ceste, zjavne klzkej … sa už nikdy a nikto nedozvie. Myslel vôbec na to, že niekde sú ľudia, ktorí čakajú jeho návrat, alebo návrat jeho spolucestujúcej ? Uvažoval nad tým, ako môže svojím správaním ohroziť iných ? Alebo si len povedal – ja môžem, však sa nemôže nič stať … nevedno.

Ak by bol jediným, dalo by sa povedať – výnimka potvrdzuje pravidlo. Lenže nie je jediný. Ani zďaleka. Majstrov volantu, ktorí neskôr ticho ležia … pribúda. A keby len majstrov volantu … pribúda aj tých, ktorí si v mene svojho pomyselného práva urobia čokoľvek, napríklad vkročia na prechod pred autom záchranných zložiek so zapnutými majákmi a sirénami. Áno, zdá sa to neuveriteľné, ale stáva sa. Však oni majú prednosť … prednosť pred čím ?

Čo asi nosí v hlave človek, ktorý neberie ohľad na iných a dokonca ani na seba ? Na čo asi myslí vodič, ktorý sa vydá na cestu s namrznutými oknami na aute a hľadí len cez akýsi priezor, akoby sedel v tanku ? O čom premýšľajú ľudia, ktorí v mene úspory peňazí brázdia cesty s ojazdenými pneumatikami, hoci ich pomaly na každom metri šmýka, keďže dezén na ich gume skoro nevidieť ? Kde je zodpovednosť vodiča, ktorý vyjde na zasneženú cestu na letných pneumatikách, lebo tu síce trocha snehu je, ale tam kde ide – nemá byť ? Kde je zodpovednosť „profesionála“ za volantom dodávky kuriérnej služby, ktorý sa na namrznutej ceste ženie ozlomkrky a ešte k tomu ďatluje na mobile ?

Ide ako …… zašomral si jeden príbuzný na vodiča, ktorý na zasneženej ceste išiel štyridsiatkou, možno päťdesiatkou. Nie, našťastie s ním nejazdím pravidelne, skôr naopak …

Každý nech ide tak, ako sa cíti. Ak sa necíti na viac, ako štyridsiatku či päťdesiatku … nikde nie je napísané, že má pre pohodlie iných riskovať. Vlastné zdravie, alebo život – sú cennejšie. Mnohí to nechápu, alebo nechcú chápať. Niektorí pochopia pri pohľade na pokrčené plechy svojich tátošov, iní pri pohľade na tragédie iných … a niekto nepochopí nikdy.

Kedy si však uvedomíme, že najdôležitejšie je prísť domov, k milovaným ? Kedy si niektorí medzi nami uvedomia, že nie sú na ceste sami a ich hazard sa môže kruto vypomstiť ? A kedy sa vytvoria zákony, ktoré budú na cestách dôsledne chrániť slušných – proti arogancii a bezohľadnosti darebákov ?

Kým tie zákony nie sú také, ako majú byť … alebo sa nevedia niektorí ľudia vpratať do kože, mali by sme si uvedomiť jedno – nie je dôležité, kedy prídeme domov, do práce alebo iného cieľa. Dôležité je, že tam – prídeme ….