O Slovensku

Nič ma tak nepobaví, ako dnešné horlivé masírovanie svedomia tých, ktorí kedysi donášali na svojich susedov (a niektorí aj na príbuzných) bývalej ŠTB (alebo komukoľvek inému), či oddane slúžili bývalému režimu v rôznych funkciách, prispievali k jeho „pozitívnemu“ ideologickému obrazu … a dobre si pritom žili.

A dnes zlostne kričia, že každý komunista je darebák a zločinec. Možno aj preto, že nemajú doma (zrejme) zrkadlo a nevidia sami – na seba. A ak im niekto predsa len nastaví zrkadlo, zlostne doňho kopnú a kričia, ako veľmi boli dotknuté ich práva, ba niektorí sa dokonca vyhrážajú súdmi, právnikmi par excellence, ktorí vyhrávajú jeden spor za druhým a určite vyhrajú aj tento … kde je niekto dotknutý tým, že iný citoval jeho vlastné vyjadrenia a napísal, ako sa veci naozaj majú. Áno, žijeme naozaj divnú dobu, kde sa pravda pokladá za neprijateľnú, ba dokonca sa na objednávku cenzuruje aj to, čo nie je žiadnym porušením spoločenských pravidiel, len sa to príliš dotýka falošného a vymasteného ega niektorých persón, ktoré veria, že ostatní na ich zásluhy – zabudli. Nie, nezabudli …

Nezabudli možno aj preto, že Slovenskom sa tiahne jeden, naozaj mrzutý nešvár – závisť. Často sa hovorí, že Slovač si závidí – aj rakovinu. V prípade vymastených bardov morálky je to často závisť, spôsobená tým, že čo oni sami z pamäti (účelovo) vymazali, iní si dobre pamätajú. Závisť, spôsobená tým, že iní majú to, čo oni sami nemali – pretože pre nich bola (nielen) kedysi funkcia viac, ako svedomie. Možno aj preto kedysi oddane budovali socializmus, aby pohotovo urobili kotrmelec a slúžili každému ďalšiemu pánovi, ktorý im hodí ohlodanú kosť a oni sa budú môcť aspoň kratučký okamih vyhrievať v lúčoch jeho slávy a postavenia.

Čas je však neúprosný, roky pribúdajú a hoci niekto (podľa seba) reve ako lev, všetci navôkol počujú len pišťanie – stárnucej a nemotornej myšky …

Tak už to v živote chodí. Kto si musí podopierať ego rôznymi výmyslami, aby sa cítil dôležitejšie, alebo dokonca vykrádaním cudzích myšlienok či diel, aby dosiahol pomyselné méty rešpektu spoločnosti, raz narazí. Narazí na dno vlastnej bezvýznamnosti … a áno, úbohosti. Pretože ľudia si oveľa viac cenia tých, ktorí vedia svoj názor povedať bez toho, aby siahali na cudzie. Aj keď je pravdou, že máme v spoločnosti aj také veličiny, ktoré kritizujú vykrádanie myšlienok iných, hoci sami – podobne kradli. Možno si myslia, že cudzím plášťom hanby zakryjú vlastnú, no sotva.

Možno raz pochopíme, že človek je tvor omylný, každý robíme chyby a napriek tomu nie je každý – lotor. Možno raz pochopíme, že nie každý (komunista) je darebák, ale množstvo darebákov sa nachádza medzi tými, ktorí kritizujú (komunistov). Napríklad takých, čo sa obohatili na úkor spoločného majetku … a ešte sa za to aj vedeli štedro odmeniť. Možno raz pochopíme, aký veľký je rozdiel medzi diplomom, medailou a zlatým padákom – pričom prvé bolo neraz priznané za pracovné úspechy, ale druhé je pravidelne udeľované za hmotné škody spôsobené na majetku štátu. Kto je teda skutočný darebák ?

Čo už, nech si každý odpovie sám. Iste, čakať od vymasteného ega, ktoré pod nánosom lesku skrýva hrubú vrstvu špiny, že sa objektívne pozrie na seba – to sa naozaj nedá očakávať. Ale pokrik – Blaha maže pod facebookom – hoci nie tak dávno sa veselo mazalo na blogu SME (a v podstate sa maže dodnes), kde sa odstraňovali autori, ktorých publikovanie nebolo v súlade s orientáciou denníka – je naozaj smiešne. Ako sa hovorí, kto čím včera bojoval, tým zajtra padne. A na každého ten jeho pomyselný rad príde, či už skôr alebo neskôr.

Smutné ? Nie, niekedy skôr komické … ale často vyvolávajúce pocit znechutenia z toho, kam sme „pokročili“, keď sa ešte stále krútime v kruhu – za vlastným chvostom …

Dokonale to ilustruje fakt, že socializmus najviac kritizujú tí, ktorí z neho profitovali, alebo tí, ktorým tečie mlieko po brade a vôbec nevedia, o čom vlastne píšu. Dokazuje to aj fakt, že sa neustále oháňajú komunizmom … aby vytvorili alebo potvrdili ilúziu zlého a zakázaného. Lenže aj komunisti sami hovorili o socializme (aj vo forme ideologických nápisov typu „buduj socializmus, posilníš mier), v rámci Československa vládla komunistická strana (s prisluhovačmi typu obrody a podobne), a o komunizme sa hovorilo len vo forme vzdialenej budúcnosti – ako cieľa spoločnosti. Ideológie, ktoré stavali na potláčaní ľudských a občianskych práv sa síce „zrovnoprávnili“, a teda komunizmus stojí mimo zákona vedľa fašizmu, záhadou však, prečo tam nie sú aj ideológie náboženského typu (kresťanstvo reprezentované Vatikánom a spol.), ktoré tiež presadzovali svoje vízie a ciele násilím, majú za sebou množstvo obetí a dodnes viac-menej bagatelizujú svoju krvavú minulosť.

Iste, zo strany niektorých predstaviteľov Vatikánu zazneli aj slová ľútosti nad minulosťou, ostáva však otázkou, prečo jednému stačí ľútosť na to, čo u druhého skončí šmahom ruky naveky mimo zákon … pokrytectvo súčasnej spoločnosti je naozaj neuveriteľné …

Ktosi hovorí „dobre bude, až generácie socializmu (komunizmu) vymrú … pri pohľade na súčasnosť sa o tom nedá pochybovať, však potom sa bude môcť klamať neobmedzene … najmä zo strany tých, ktorých aj za socializmu najčastejšie umiestnili vo väzniciach, či už za príživu, alebo zlodejiny …

A ešte jedna poznámka – ak na opakovanú kritiku minulej éry, 50.rokov a ostatného sa nájde v médiách priestor v rozsahu 3-4 článkov týždenne, na kritiku vraždenia, okupácie americko-anglickou soldateskou v Iraku, Afganistane, alebo mučenie väzňov na Guantanáme a popieranie ich občianskych a ľudských práv sa nájde priestor – raz mesačne ? Niekde ani toľko … náhoda ? Nie, to len sluhovia zločincov súčasnosti zakrývajú svoje obete kepienkom zločinov minulosti.