O Slovensku

Podľa Sulíka má podnikateľov chrániť Boh pred 50.zamestnancom … tak im narastú povinnosti a výdavky. Musím súhlasiť, povinnosti pre zamestnávateľov sú niečo ako nezaslúžený trest za to, že dávajú ľuďom prácu … pretože mnohí z nich vidia len to, čo dávajú a nevidia to, čo dostávajú.

Aj dnes poznám nejedného “podnikateľa”, zamrznutého v minulosti, ktorý ešte stále búcha dlaňou po hrudi a vykrikuje – buďte radi, že som Vám dal prácu za minimálnu mzdu. Len jeho podnikanie sa zmenilo – často nevie nájsť zamestnancov, nejeden sa musel vrátiť k rodinnej otročine (na podnikateľskom “panskom” drú príbuzní) a niektorí už nemajú ďaleko ani ku krachu. Len si to ešte nepripúšťajú. Hoci by mali už dávno biť na poplach, pretože ak ľudia hromadne odmietajú pracovné miesto v ich firme aj napriek tomu, že poberajú dávku v hmotnej núdzi, niečo je zlé.

Iste, ľuďom sa nechce robiť … konštatujú pri káve s kamarátmi pobúreným hlasom, v čom ich podporujú aj verejnými vyhláseniami rôzni politickí asociáli. A majú pravdu, ľuďom sa naozaj nechce robiť – za minimálnu mzdu, od svitu do mrku, neustále okrikovaní šéfom, ktorý nemôže zvyšovať mzdy, ale ide päť-šesťkrát ročne na dovolenku. Nechce sa im robiť pri predstave, akého dôchodku sa asi dočkajú, či smutnom pohľade na bankový účet, ktorý je skoro prázdny, pretože z pravidelnej žobračenky nič neusporia. A pamätníci medzi nimi spomínajú na zvrhlý socializmus, za ktorého rástla mzda pomaly, ale pravidelne.

Boh ochraňuj Slovensko pred Sulíkom a jeho družinou ?

Sýty hladnému neverí, mohlo by znieť motto (nielen) liberálov. A nielen ich – však som už spomínal besedu, kde podľa poslankyne (ani náhodou) obyčajných ľudí je lepšie, keď zamestnávateľ nezriadi žiadne pracovné miesto, než by mal dať prácu cudzincom. Čo tam po príjmoch do štátneho rozpočtu, čo tam po podstate odmietania pracovných miest Slovákmi …

Možno by stačilo hľadať príčiny, prečo odmietajú. Možno by sa stačilo zamyslieť nad zvrhlosťou, ktorá núti ľudí, aby mali viac zamestnaní v záujme užívenia rodiny a na úkor spoločného života. Nad tým však politickí asociáli nepremýšľajú, však podnikateľ dáva prácu, nie ? Možno by sa mali každému zamestnanci ráno pokloniť, pobozkať ruku a úctivo ho osloviť – pán veľkomožný – nie ?

A možno by stačilo upratať v parlamente, zrušiť mzdy pre poslancov a obnoviť len náhradu ušlej mzdy za čas strávený pri rokovaniach parlamentu, ako bolo kedysi … 

Možno by sa stačilo zamyslieť, prečo sa pomaly a potichu vraciame k veciam, ktoré boli kedysi odkopnuté ako zlé dedičstvo socializmu. A zamyslieť sa, či by nebolo dobré obnoviť mzdové tabuľky, však nemusia byť záväzné, ale poskytovať tomu, kto ich bude rešpektovať, väčšie benefity … a tomu, kto ich bude ignorovať, nedať nič. Pretože sociálne odkázaných, ktorí budú mať žobrácke dôchodky, nebudú živiť Sulík a jemu podobní, ale my všetci … a možno sa raz ocitneme aj na ich mieste.

Rečičky o hospodárskom raste Slovenska by asi dostali tiež poriadnu facku, ak by existovali jednoduché a kontrolovateľné plány rozvoja ekonomiky. A možno by stačilo spočítať len výdavky na rôznych externých poradcov, plniacich povinnosti štátnych úradníkov a nestihli by sme sa čudovať, koľko financií sa rozkradne na nepotrebné účely.

Časy okrádania ľudí minimálnou žobračenkou končia. A čoskoro skončia aj časy podvodníkov, ktorým platia neschopní štátni úradníci za vytváranie pracovných miest a tak financujú z našich daní ich podnikanie a naše zdieranie. A keď to pominie, potom sa ukáže holá realita … a asi nebude dostatok miesta vo väzniciach …