O Slovensku

… bol v podstate – vyhodený. Inak sa nedá označiť jeho odstúpenie z kandidatúry na post ústavného sudcu, kde chcel byť šéfom, no neostalo ani …

A nepochopil – na smetisko dejín sa raz poberú všetci, ale nie je žiadny dôvod, aby tam kvôli niekomu (Ficovi) utekali. Stalo sa len to, čo sa dalo predpokladať – Bugár s Dankom mali plné zuby rôznych podozrení a tak riešili veci jednoducho a účelne.

Iste, aj po aktuálnom vývoji môže ostať na voľbe sudcov ÚS škvrna, pretože ich vymenovanie A.Kiskom bude skôr fraškou na všetky hodnoty, ktoré by mala spoločnosť vyznávať. Nehovoriac o ďalšom prešľape, stelesnenom stretnutím najvyššieho slovenského ústavného činiteľa s americkým ministrom zahraničia, teda politickým poskokom D.Trumpa. Asi nikto nepovedal nášmu prezidentovi o nepísanej zásade stretnutí (funkčne) rovnocenných. Zjavne sa od čias “so Sojuzom na večné časy” nezmenilo nič, okrem handry, prikrývajúcej zadok, z ktorého trčia len päty našich politikov.

Ale späť k Ficovi. Možno by mu mal niekto povedať, aby potichu odišiel a prestal sa strápňovať. Chová sa ako osamelý milenec, ktorý si spomenie na životnú lásku po desiatkach rokov a nechápe, že duch minulosti a mladosti sa už nevráti. Nikto nespochybňuje, že jeho SMER má ešte stále potenciál na úspech v najbližších voľbách, ale práve Fico ho snahou o naleštenie vlastného ega vlečie do priepasti, kde pred ním skončili Mečiar a Dzurinda.

Rozhodne však nemáme dôvody na oslavy … k náprave slovenskej spoločnosti a pomerov v nej nestačí len koniec politickej kariéry Fica. Mali by ho nasledovať aj jeho oponenti, ktorí urobili z verejných funkcií – chliev.