O Slovensku

Televízor je nebezpečná droga. Prudko návyková, s nulovou možnosťou abstinencie. Hlavne u ľudí, ktorých predstavivosť je niekde na bode mrazu a bez cudzej „dávky“ tejto nedostatkovej „látky“ by sa zrejme uhrýzli nudou …

A tak čumia od rána do večera na žiariacu debnu a hľadajú sa v tom, čo im ponúka. Stávajú sa z nich spisovatelia (hoci nevedia ani základy gramatiky), bojovníci proti zlu (hoci zásadne konajú v mene tých, čo platia), či spoločnosťou nedocenené osobnosti (hoci nie je čo oceniť). Bojujú so svetom, ktorý je na nich zlý … zlý … zlý … a varuj sa im ukázať v zrkadle ich vlastné prešľapy, ktoré dokonca sami priznali … staneš sa smrteľným nepriateľom … koho ?

Malého, upišťaného človiečika, týraného svetom i vlastnou bezvýznamnosťou … skloneného nad truhlicou, preplnenou neúspechmi a vlastnou nenávisťou k nevšímavej spoločnosti. Premýšľate … prečo sa niekto potrebuje pravidelne bičovať obrazom vlastnej neschopnosti a vykrikovať iným … to je vaša vina !?! Kde sú príčiny, že sa niekto nevie venovať niečomu peknému a príjemnému ?

Samota stien … ozvena osamoteného hlasu v prázdnom obydlí … a smutná predstava stereotypu, ktorý sa už nemôže zmeniť ?!?

Ranné prebudenie do každodennej rutiny … raňajky, obed či večera … medzitým prázdnota pri čumení na žiariacu obrazovku s cudzími ľuďmi, alebo hľadanie nejakej životnej náplne, aby sa jeden cítil aspoň trošičku užitočne … aby nebol ten život taký prázdny … čo s tým ?

Snáď len … navliecť si masku úspechu, spokojnosti s vlastným bytím a zúrivo si brániť falošný obraz, deformujúci realitu … trpkú, ale zaslúženú. Kdeže zaslúženú, však tí druhí sú zlí … to oni nechápu veľkosť génia, ktorá sa im ponúka ako prázdny obal od bonboniéry a on sa len diví, prečo nie je nikto nadšený a vďačný. Však ho predsa pohostil, nie ?

Konečne sa niečo slabulinko zatrblieta … aha, poteší sa väzeň vlastnej trpkosti, niekto si ma predsa … obľúbil ? Áno, kde je zúfalstvo mrežami, tam aj potlesk blázna či psychopata … poteší. Raduje sa sťa hladujúci (plesnivému) krajcu a nevidí, že jeden úbohý robí z neho – úbohejšieho … a ešte sa aj na tom zabáva.

A stačilo by tak málo … k návratu do života …

Otvoriť okno … pozrieť sa do sveta a žiť každú chvíľu naplno. Bez tej večnej drogy, trblietajúcej sa obrazovky, bez falošných spomienok … dať životu šancu a môcť opísať – skúsenosť. Vlastnú, jedinečnú … skutočnú. Nie, márna snaha … kde nie je vôľa, sotva bude cesta … kde pohodlnejšie ísť je hlavou proti múru a kričať – svet je zlý, tam nepomôže nikto, ani lekár svetový. Márne pribúdajú šediny, márne chrbát tlačia roky prežité … kde prázdnota je, tam žiadne šťastie – nepríde.

Ťažký osud čumila …

Kto na život cez sklo čumí, nemôže sa diviť, že ho obchádza …