O Slovensku

Diskusie pod rôznymi článkami a to nielen na Pravde, dokonale potvrdzujú, že politické strany a oligarchovia si platia provokatérov, aby znemožnili poznanie pravdy o svojich skutočných zámeroch …

A tak je potrebné, aby sa otvorene a priamo poukázalo na to, komu a prečo slúžia rôzni primitívi, ktorí chodia pravidelne mariť diskusie, provokovať ostatných diskutérov a využívajú na to najrôznejšie prostriedky. Niet žiadnych pochybností o tom, že ľudia, ktorí sa nikdy nevyjadria k témam článkov a okamžite provokujú autorov, prípadne iných diskutérov, to môžu robiť len z dvoch dôvodov – buď sú duševne chorí alebo sú za to platení. Dúfajme, že je druhá možnosť – správna. Ak by bola správna prvá, bola by to tragédia národa.

Takže – kto a koho platí ? Nie, mená rozhodne nebudú padať a to nielen preto, že je to v rozpore s pravidlami blogu. Ale aj preto, že presvedčenie bez dôkazov nestačí ani vtedy, keď správanie niektorých jedincov jasne poukazuje na to, odkiaľ vietor fúka.

Najprimitívnejšiu formu provokatéra poznáte ľahko – obvykle ho nájdete v protokoloch ŠTB, je tam samozrejme nevinne a za všetko môžu – komunisti. Čuduj sa svete, väčšina týchto jedincov trpela za bývalého režimu tak veľmi, že získali vtedy univerzitné vzdelanie, pracovali na riadiacich postoch či pravidelne cestovali na dovolenky do krajín, ktoré ostatní poznali – z atlasov.

Ich príspevky sú na jedno kopyto, či píšu k politike, kultúre alebo športu – vždy sú rovnaké, vrátane vinníka. Priam komicky vyznieva, že niektorí z týchto bojovníkov proti totalite, utláčaných silovými zložkami (napríklad ŠTB), ihneď po prevrate išli do podnikania, často privatizovali a dokonca niektorí od začiatku sídlili v rovnakých budovách, ako ich prenasledovatelia. Určite len náhoda …

Iná, rovnako zaostalá forma provokatéra chodí v diskusiách útočiť len na vybraných autorov. Objavia sa obvykle tam, kde sa kritizuje konkrétna politická strana alebo vyjadrenia či skutky jej zástupcov. V iných diskusiách sa táto skupina “prispievateľov” obvykle neobjaví, no dokáže expresne reagovať, ak sa siahne na jej “idoly”. Vtedy sa objaví pár minút po zverejnení príspevku.

Ďalšia skupina provokatérov je na vyššej úrovni. Obvykle zbiera informácie o kritikoch, snaží sa zistiť – čo robia, kde bývajú, s kým sa stretávajú a podobne. A potom sa snaží tieto informácie využiť vo vlastný prospech. Prvým krokom býva obvykle snaha o stretnutie a dohodu, aby kritik zmenil cieľ svojho záujmu. Ak to nepomôže a kritik nepochopí, prichádza šírenie falošných informácií o jeho osobe … ak náhodou kritizuje niekoho pri moci, a podniká, zrazu sa stane častým objektom rôznych kontrol a podobne. Nejaký prostriedok sa vždy nájde a dôkazy obvykle nie sú …

Nie, podobné veci sa rozhodne nestávajú náhodou. Napríklad po vzniku prvej vlády M.Dzurindu došlo k hromadnému prepúšťaniu úradníkov, pričom vôbec nezáležalo na ich odbornosti. Stačilo nesprávne politické presvedčenie. Odvtedy je podobný postup pravidlom.

Najhoršou a najnebezpečnejšou formou trola je mediálny produkt. Nielen v mene svojich pánov útočí, ale obvykle má aj isté mocenské postavenie, v ktorom môže manipulovať s verejnou mienkou.

Klasickým príznakom prítomnosti podobného ůkazu je tvorba rôznych “čiernych” kníh, mesiace a roky trvajúce kontroly predchodcov, kde sa úplne strácajú jeho vlastné darebáctva a zlodejiny.  Napríklad platenie za služby externým firmám, hoci úrad vedený mediálnym produktom disponuje vlastnými pracovníkmi pre naplnenie týchto potrieb. Tento jav dokonale ilustruje, kto a prečo sa dostal do verejnej či štátnej funkcie.

Aj preto si treba dávať pozor, komu a čo veríme … milionári a miliardári nechodia do politiky pomáhať, ale sa obvykle chcú zabezpečiť. Napríklad proti následkom vlastných darebáctiev …