O Slovensku

A v každom cirkuse majú len jedného šaša,ktorý režíruje zábavu.Hoci sa ich niekedy ukáže aj viac.

Kdesi sa objavilo,že 1% ľudí vlastní dohromady 99% svetového bohatstva.Ak by to tak bolo,nemusíme riešiť Slovensko.V ničom by sa neodlišovalo od spomínaného tvrdenia.Len by potvrdzovalo pravidlo.Pravidlo hovoriace,že sýty hladnému neverí.Nemá prečo.

Nepísaným privilégiom šaša je hovorenie pravdy.Môže ju hovoriť kedykoľvek a komukoľvek,pretože je ako šašo nedotknuteľný.Je klaunom života,ktorý nastavuje všetkým zrkadlo,ale málokto sa aj pozrie na vlastný obraz.Možno aj preto,že sa zrkadlo nastavuje práve tým,ktorí si môžu vlastný obraz kúpiť.A vôbec nemusí zodpovedať realite,pretože im ich majetkové a mocenské postavenie zaručuje,že ho nikto nebude porovnávať s realitou.

Klaun sa môže majiteľom cirkusu aj vzoprieť.Možno to vyvolá pobavený smiech,ale určite nebudú pociťovať strach.Strach nejako súvisí so svedomím,ktoré páni cirkusu obvykle nemajú.Alebo vedia príhodne odložiť.

Hovoriť pravdu mimo cirkusovej manéže je neslušné.A ťažko sa môže niekto diviť,že sa stane terčom znechuteného odmietnutia.

Už to tak býva,kto poukáže na to – cisár je nahý – je zlý preto,lebo poukazuje na neradostný stav vedomia i svedomia spoločnosti.Je otravný či dokonca dotieravý,keďže nechápe nezáujem spoločnosti o poznanie pravdy.Však dnes je dobre,prečo sa trápiť zajtrajškom,nie?
A kritik je zlý aj vtedy,keď sa spoločnosť náhodou pozrie do zrkadla a zočí svoju nahotu.Aj vtedy ho vinia,pretože ich nepresvedčil jasne o nahote cisára a podľa nich je práve kritik vinný za to,že sú teraz nahí – všetci.A klaun sa niekde v kúte pobavene smeje,lebo kritik nepochopil,komu jedinému je pravda a kritika povolená.Aj keď sa z neho len smejú.

Nečudo,že sa všetci klaňajú bôžikovi menšieho zla,ktorého si maľujú podľa vlastnej potreby.

Chlieb a hry.Všetci ťapkajú do dlaní od radosti pri pohľade na lietajúce bochníky chleba a panstvo sa raduje.Ako málo stačí,aby sa sedlač nepozerala na prsty mocných a nevidela,že chlieb je plesnivý a hry si zaplatila z vlastného vrecka.Ako málo stačí,aby bola zaistená kontinuita moci.

Klaun môže hovoriť pravdu,nastavovať zrkadlo,ba dokonca môže vyzerať ako kráľ,ale kráľom nikdy nebude.Stačí stiahnutie opony a zhasnutie svetiel.Publikum sa rozíde a masky spadnú.A každý je opäť len tým,čím skutočne je.

Pri nedávnej návšteve Bratislavy sa mi vynorila spomienka,zaprášená ako všetko,čo sa odohralo pred desiatkami rokov.Spomienka na šedivosť mesta,ktorá mohla skľučovať,ale dokázali ju potlačiť usmiate tváre ľudí v uliciach mesta,žijúcich v nádeji na niečo lepšie … niečo,čo sa blíži.Aký to bol rozdiel oproti dnešku,keď mesto pestrofarebne žiarilo,ale ľudia sa stále niekde ponáhľali.So sklonenými hlavami,nervózni,a ten úsmev od srdca,ktorý kedysi tak žiaril … sa objavil len občas,akoby omylom.

Napadlo ma – klaunov máme asi dosť,ale už dávno sa nikto nesmeje.Vyvolení bojujú o svoje miesto na slnku a ostatní – o holé prežitie.Politika je dnes cirkusom pre vyvolených,kde miesto klauna patrí národu.