O Slovensku

Obrazom novembra 1989 a jeho skutočných cieľov (o ktorých ľudia na námestiach nemali ani tušenia) je stav Slovenska,spôsob vzniku jeho samostatnosti a krutá realita,ktorej denne čelíme.

Ak môže dnes niekto úprimne oslavovať tento „sviatok“,tak len skupina politických pajácov,ktorým stačí pozlátko moci a ich pánov (zlodejov) stojacich v pozadí,ktorí ťahajú za nitky a rozmnožujú svoje majetky.Väčšina z nich má korene v zlodejskej privatizácii,niektorí majú aj nezmazateľné mafiánske korene.A niektorí možno nosia rukavice celoročne,aby nebolo vidieť krv obetí,ktorá by im kvapkala z rúk.

Obete.To je správne slovo,hoci by malo byť skôr – obeť.Obeťou sa stal národ.Národ,najprv okradnutý a následne udržiavaný v chudobe na základe hesla jedného politického podvodníka „Ceny síce stúpajú,ale platy sa nemôžu súbežne zvyšovať,aby sa neroztočila inflačná špirála“.Národ počúval,niesol čoraz väčšie bremeno a mlčal.Dnes sú z mnohých mlčiacich a trpiacich žobraví dôchodcovia,pretože dlhé roky práce za minimálnu mzdu v duchu hesla „Mlčte a buďte radi,že máte prácu“ zanechali svoje stopy na ich súčasnom postavení.Možno by mali vidieť,ako si žije ten,ktorý hlásal uťahovanie opaskov a sám je – milionár.Nie,poctivou prácou sa ním nestal,pretože nikdy – nepracoval.

Politik v slovenskej verzii je pajác.Pajác závislý na tom,akú politickú (skôr by sedelo mafiánsku) koalíciu zloží a ako dlho ju pri moci udrží.Charakter slovenského politika dokonale ilustruje fakt,že bežne počas volebného obdobia vystúpi zo svojej strany,založí novú a veselo sedí v parlamentnej lavici,hoci tam nemá čo robiť … keďže zastupuje neexistujúci subjekt,bez akejkoľvek voličskej podpory.

Čo teda oslavovať ? Bežný občan,denne bojujúci o prežitie – nemá dôvod na oslavy.Tým skôr,že ak by nebolo obdobia 1945-1989,mnohí ľudia by asi nemali kde bývať.Bývanie bežného občana stojí a padá s dostupnosťou toho,čo sa postavilo pred rokom 1989.

Pandémia navyše odhaľuje krutú pravdu o tom,ako na tom sme naozaj.Jej priamym následkom bude hospodárska kríza,čo bude o.i.znamenať aj zánik tisícov pracovných miest a masový odliv zahraničných spoločností.Ako dopadne Slovensko,životne závislé na produkcii áut,si netreba maľovať.Ako dopadne Slovensko,fatálne závislé na dovoze potravín,ktoré by v prevažnej miere končili pred rokom 1989 na smetiskách,tiež netreba veľmi rozoberať.Skôr si treba položiť otázku – koľko je dosť ?

Kto chce,nech oslavuje.Ale možno by sme si mali položiť aj otázku – ak chceme,aby nás pri akútnom zápale slepého čreva operoval vzdelaný a skúsený chirurg (a nejdeme za mäsiarom),prečo tolerujeme vedenie štátu v rukách – klamárov,zlodejov,mafiánskych prostitútok a iného odpadu spoločnosti ? Nie je naša dnešná hrdosť na odkaz novembra 1989 v skutočnosti prejavom spoločenského kreténizmu,lebo sme nechali padnúť všetko na kolená a zverili svoje osudy do rúk spodiny ?