O Slovensku

Vážení súdruhovia,

takto to už naozaj nejde. Ešte chvíľu a úplne sa z vás zbláznil. Toto Slovensko, to široko-deľako najbohatšia krajina, akú poznám. Však posúďte sami, čo som ja u vás musel pre peňeži vytrpeť.

Mám firmu Šmatlung s.r.o. – podobnosť čiste úmyselná – a tá mi akosi prežíva, však to znáte. Raz hore, inokedy dolu – najmä posledných dvadsať rokov. Ej veru, neraz ma napadlo, že sa na to vykašlem a bude. Ale raz som pošol s kamošom Dežim na pivo, a ten mi krakorá – co ty načisto pošalel, takú firmu rušit ? Však sa to dá inak, s rozumom. I hutoril, že nekde v Europe taky kraj, čo ľudze za robotu platia. Čumím na neho a rikám – Deži, nešľahol si si niečo – perník abo tak ? Že ne, on žadný blázon ani feťák neni. I hutoril ďalše – vraj tam pojdem, donesem miesta pre ľudi a vlada mi zaplati. Kopol som ho do členka a rikam – prečo by mala vlada platiť, keď robota bude pre ľudí ? To ti smradi, ako vo vlade, celu krajinu vykradli i boja še naroda, aby ich vidlami do kapusty netlačil … hutori Deži. A tak kupujú robotu, že by šetci hladom nezdochli, a hlavne do ich koryta nečumeli. Aha, chapem.

I som sa pobral na Slovensko, vypisal papiri a čekal. Nekto volá i hutorí – ta, pane a keľo budete investovať ? To a čeho – čumel som ako politik na vysledky volieb, keď zistil, že v parljamentu nebude a iščo si nestihol nakradnúť. No keľo peňeži prinesete … huba mi padla s takym rachotom, že sa musela aj švekra v postelu citiť ako Bubka. I volam Dežimu – ta ty hovado, co si mi to zavaril, všakoni peňeži odemňa pytajú … šak počkaj, podvihnem ťa vidlami. Deži ma hneď chlacholi – to nemusiš peňeži, možeš aj biznis plan ako donesť. Ja ti dam biznis plan, hlavo kapustna. Trvalo dva dni, kym som pochopil, co Deži hutori i napisal plan, tak na dvadsať – tridsať listov, vzal kufer a pošol. Chlapik s kravatľou na mňa čumel ako straka na snubny prsteň i hutorí – dobre pan investor, my vam dame tridsať litrov v euračoch na každého, čo u vas misto najde. Znova mi papuľa padla, až starej v gebuli zahrmelo – to važne ? Važne, len viete … pochopil som, neni som ja Dilino z valala, viem čo sa patrí, rikam mu. Tak teda vitajte … podal chlapik ruku. I ponukol zem na fabriku, ej a čistú … ne nejakú použitú, zastavanú kdejakymi ruinami. Vraj na nej grule sadili, ale teraz nemusia, bo zo Španielska vozia … bohata krajina, napadlo ma, keď grule tak deľako kupujú. Zdalo mi čudné grule v Španelsku kupovať, to ako myš dojiť pre smotanu -…. zarehlil som sa, a chlapik tiež.

Tak som postavil fabriku a začali mi zlatie časy – ja som dal robotu, Slovaci urobili, štat im zaplatil a mne ostal – jasne,predsa zisk. A podľa zdrapu, teda zmluvy, ani dane som nemusel platiť, lebo som doniesol robotu. Čistí blazni ti Slovaci – robotu chcu i peňeži za ňu davajú. Za rok som dostal taky zisk, ako predtym za desať.

Po nejakom čase mi zunovalo, i chcel som odisť domov. A predstavte si – priemer podpriemer došol, vraj neblbni a dame ti znova. Co mi date, hutorim. Predsa peňeži … no blazni, napadlo ma. Však mam ponožky plne peňeži, almaru zatvarame tak,že švagor si sadne na vrcheľ, bo ma riť ako naše prasa, v banke nám dvere otvarajú a oni – nove peňeži pchaju. Čistí blazni, Slovaci …

A tak trpim, ľudze moji. Robotu davam,že by mi za ňu platili a peňeži nemam kde davať. Dane nechcu, len robotu a robotu – vraj daju,čo zapytam.A či som ja milionár, aby som pivnicu na peňeži staval – však ani Mesiac by mi nestačil. No chcu robiť a ja nemam šerdco im v tom braniť. Šak som investor, ne ?