O Slovensku

Neviem si predstaviť, ako chcete udržať euro bez politickej integrácie        (A. Greenspan, bývalý šéf FED-u)

A konečne niekto povedal pravdu. Alebo skôr načrtol cieľ, ku ktorému majú viesť všetky snahy Bruselu a jeho predstaviteľov. Napokon, ak si spomenieme na vývoj posledných desaťročí, musíme mu len dať za pravdu.

Mnohí si pamätáme rozpad RVHP a Varšavskej zmluvy. Pamätáme si aj spravodajstvo, kde mnohí politici západnej Európy ubezpečovali, že rozpad organizácií východného bloku povedie k vytvoreniu spoločného európskeho domu, kde budú mať miesto aj všetky krajiny bývalého východného bloku, a každý bude môcť vstúpiť za rovnakých podmienok. Ešte raz zdôrazním slovné spojenie – všetky krajiny.

Prvé roky však ihneď ukázali dve veci – sľub, alebo skôr slová politikov sa týkali naozaj všetkých krajín, akurát zabudli dodať – mimo Ruska. Najprv sa to odôvodňovalo vysokou mierou korupcie v krajine, infláciou, rozpadom ekonomiky a podobne … k čomu viedla najmä politika B. Jeľcina a jeho vyvolených, ktorí sa radšej nechali potľapkať po pleci a pozerali na dno pohárika, než by sa starali o vlastnú krajinu. Neskôr sa o Rusku v spojitosti s európskymi klubmi prestalo hovoriť úplne, a začali sa používať slovné spojenia – EÚ a Rusko, či NATO a Rusko. Kto si pamätá koniec minulého storočia, nemôže poprieť, že tak Brusel, ako aj severoatlantická aliancia nevyvinuli žiadnu skutočnú iniciatívu, aby pritiahli Rusko k skutočne blízkej spolupráci. Skôr robili všetko preto, aby ho čo najviac oslabili a pošpinili v očiach predstaviteľov sveta, či hlavne krajín východnej a strednej Európy.

Prijatie eura bolo podmienené splnením rôznym ekonomických kritérií

Ale už v začiatku sa začalo podvádzať. Podmienky z Maastrichtu nesplnila ani jedna zakladajúca krajina, navyše južná Európa prijala spoločnú menu aj napriek gigantickým dlhom, ktoré krajiny vliekli so sebou. Politické špičky upokojovali voličov klamstvom, že v zmysle dohôd si každá krajina ručí za svoje dlhy samostatne, a musí viesť takú politiku, aby ich postupne znižovala a naplnila požadované kritériá. A predčasné zavedenie spoločnej meny vtedajšie špičky obhajovali aj iným nesplniteľným sľubom, že napriek neschopnosti splniť vstupné kritériá, tie priebežné budú musieť plniť všetci a bez výnimky. Čas však ukázal, že ich nebol schopný splniť – nikto. Nemci sa potichu poistili, a pre istotu svoju národnú menu dobre uschovali.

Navyše, plán dostal ďalšiu trhlinu v podobe postojov Veľkej Británie, Poľska, Českej republiky či niektorých severských krajín. Napríklad Poliaci deklarovali záujem o prijatie eura v najkratšom možnom čase, ale ich hospodárenie a rôzne šamanské triky s národnou menou nedávali predpoklad na splnenie podmienok (ktoré nesplnili ani bohaté krajiny), navyše – zakladatelia zavreli oči pred svojou neschopnosťou splniť kritériá, ale od pristupujúcich krajín chceli dodržanie pravidiel do posledného milimetra. Briti sú patrioti, a nedá sa predpokladať, že by sa mohla udržať vláda, ktorá by sa pokúsila zrušiť národnú menu, tým skôr, že je oveľa stabilnejšia, než euro. A Česi mali šťastie na politikov, či skôr politika, ktorí sa dokázali triezvo pozrieť na vývoj spoločnej meny a jej budúce perspektívy – a radšej držali krajinu mimo tohoto košiara, keďže videli, koľko škôd napáchala spoločná mena v Slovinsku, alebo u suseda na Slovensku.

A politické podvody so spoločnou menou pokračovali ďalej

Najprv sa vytvoril údajný záchranný systém s názvom euroval, ktorý bol schválený len zásluhou politických machinácií a ohovárania kritikov. Potom v rozpore s pravidlami Maastrichtu začala ECB nielen tlačiť nové a nové emisie spoločnej meny, ale dokonca siahla aj po absolútne zakázanom opatrení – nákupoch štátnych dlhopisov, v podstate nekrytých ničím, okrem vágnych sľubov.

Toľko problémov naraz, nešťastných udalostí a náhod ? Nie, nič nie je náhoda a už vôbec nie vo svete peňazí

Dnes sa totiž predkladá ako spásonosné riešenie myšlienka na politickú integráciu krajín únie, a hlavne eurozóny. Argumentuje sa neudržateľnosťou vývoja, a chýbajúcimi úradmi, ktoré by všetko koordinovali jedným smerom. A tak padajú návrhy na zriadenie európskeho ministerstva financií, alebo hospodárstva, ktoré by koordinovali (skôr riadili) ekonomiky všetkých krajín z jedného miesta, podľa spoločného plánu. Hovorí sa o tom, že krajiny hospodáriace s prebytkami by mali pomáhať tým, čo hospodária so stratami.

Krásna myšlienka, nie ? Má len jednu chybu – kde také krajiny nájsť, čo sú schopné pravidelne hospodáriť s prebytkami ?

A z východu kontinentu sa valí čierny mrak

Autori projektu EÚ a Rusko vo svojej snahe ovládnuť obrovské ruské možnosti zabudli na to, že Rusko môže spolupracovať, ale nie je to jeho jediná možnosť. Akosi verili, že Brusel nalinkuje pravidlá a Rusko sa poslušne prispôsobí, po vzore Západom skorumpovaných krajín bývalého východného bloku. Nerátali s tým, že postavenie Ruska do symbolického kúta (akoby za trest) sa raz môže vypomstiť. Stačila však zmena vlády v Kremli a začali sa diať neuveriteľné veci. Rozpadajúca ekonomika sa začala vzmáhať a stabilizovať. Prisluhujúci oligarchovia museli z krajiny utiecť, alebo skončili vo väzení (a nerobme si ilúzie, že to boli odporcovia režimu, však máme vlastné skúsenosti s morálkou tzv. disidentov).

A vznikol klub BRIC, ku ktorému neskôr pristúpila Juhoafrická republika a zmenil sa na – BRICS. Teda – Rusko, Čína, India, Brazília a Juhoafrická republika.

Do roku 2050 sa stanú krajiny zoskupenia BRICS dominantnými ekonomikami sveta (názor predstaviteľov banky Goldman Sachs)

Šanca na hospodársku izoláciu Ruska sa pomaly vytratila, kým sa únia borila v bahne následkov vlastných klamstiev, krajiny tohoto “ komického “ spolku sa začali pomaly a isto vzmáhať. Odmietli kritériá Bruselu v otázkach spoločného obchodu, a naopak si začali stanovovať svoje vlastné. Obrovský trh sa vymkol spod kontroly – ako mohol reagovať Brusel ?

Zúfalým pokusom o prevrat na Ukrajine, kde sa neštítil ani spolupráce s neofašistami, s nádejou, že Rusko zasiahne a Brusel ho bude môcť dostať do hospodárskej izolácie, čo spomalí nielen hrozbu zo strany BRICS, ale hlavne vytvorí podmienky pre naplnenie plánu o európskej federácii, ktorá už bola raz odmietnutá

Zdochýňajúci kôň kope najviac. A tak nás dnes strašia ruským bubákom, novým pádom eura a rozpadom národných ekonomík, ak sa nespojíme v spoločnom záujme pod jednou strechou – teda pod jednou vládou, a nevzdáme sa – vlastne všetkého. Malé tímy poradcov do krajín, kde nie sú základne NATO … neskôr spoločný finančný orgán, teda inštitúcia, ktorá nebude mať žiadnu zodpovednosť voči národom členských krajín (ako európsky parlament, či rôzni nevolení šašovia so základnou školou vo vysokých funkciách, alebo priblblým úsmevom na tvári), a nakoniec … vlastne koniec.

V Bruseli vládne strach z rozpadu únie a zániku eura, navyše podporený defenzívou, do ktorej sa dostala britská vláda, ktorá bude musieť v blízkej dobe čeliť verejnému hlasovaniu o budúcnosti krajiny … a šanca, že Briti podporia zotrvanie v štruktúrach únie po všetkom, čím únia prešla … nie je veľmi veľká. Skôr – mizivá