O Slovensku

Vraj nám škodí odpor voči inakosti, povedala spisovateľka Kepplová pre denník SME. Netuším, čo táto spisovateľka napísala – takže nemôžem posúdiť jej spisovateľské nadanie. Viem však, že množstvo ľudí cíti zhnusenie voči iným z úplne iného dôvodu, než je inakosť.

Napríklad vyše polstoročie nás rôzne politické elity fackujú inakosťou rómskeho etnika a našou povinnosťou financovať jeho potreby, hoci na tie naše potreby sa zvysoka kašle, alebo bohorovne konštatuje – aký mešec, taký život. Samozrejme to konštatuje vo vzťahu k našim potrebám a požiadavkám.

Skoro denne nás fackujú svojimi požiadavkami aj príslušníci inej inakosti – homosexuálni aktivisti. Pritom otvorím občiansky zákonník, a keždý slova znalý/chápajúci človek – teda osoba rozumejúca písanému textu – veľmi rýchlo zistí, že už súčasné zákony umožňujú naplnenie 90% požiadaviek aktivistov.  Môžu dediť, môžu poveriť inú osobu svojím zastupovaním v právnych veciach, nikto im nebráni žiť podľa vlastných predstáv. V zásade sú obmedzení len v otázke rozmnožovania a výchovy detí. Lenže v tejto otázke neplatia ľudské zákony, ale tie prírodné. A tie sú nemenné. Ak niekto cíti neprekonateľný odpor k vzťahu s osobou opačného pohlavia, alebo sa cíti šťastne vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia – musí rátať aj s následkami. Dvaja chlapi alebo dve ženy dieťa nesplodia. Zatiaľ. Tak, ako ja nemôžem byť kozmonautom, lebo mám desať či pätnásť zdravotných obmedzení, ktoré tomu bránia. A samozrejme aj iné obmedzenia, nielen zdravotné. Zvykol som si na to, a dokážem s tým žiť.

Averzia voči inakosti je zapríčinená skôr niečím iným. Denne nás fackujú „iní“ ľudia svojimi požiadavkami a nárokmi. Denne skúšajú zasahovať donašich životov tým, že vykopávajú zatvorené dvere. Denne hovoria o tolerancii a rešpektovaní názoru, ale iný názor ako vlastný pokladajú za prejav fóbie, či rasizmu.

Niekde som čítal rozhovor s nejakou celebritou (asi to bol spevák), ktorá sa okrem iného vyjadrila : “ …. mám rád ženy, ale dnes chcem byť s chlapom …“ V poriadku – každý má právo na slobodnú voľbu, ak je ochotný akceptovať aj následky svojho rozhodnutia.

A spoločnosť je založená na jednoduchom pravidle – menšiny sa majú rešpektovať, ale musia sa prispôsobiť väčšine. Platí to v každej oblasti života, a neraz som aj sám bol nespokojný s následkami uplatňovania tohoto pravidla, ale dokázal som to rešpektovať. Aj o tom je život – o rešpekte voči ostatným.

Mám však pocit, že všetky menšiny bez rozdielu sa na Slovensku chovajú čoraz arogantnejšie voči väčšine, a skoro výhradne požadujú absolútny rešpekt voči vlastným požiadavkám. A požiadavky väčšiny sú ochotné akceptovať výberovo, v zmysle hesla – čo sa nehodí, prečiarknite. Život je však o niečom inom, a takto to nefunguje.

A bude to len horšie – každý máme svoj strop, pokiaľ sme ochotní znášať facky a vydieranie. Potom prichádza – obrana.