O Slovensku

Veru, zúriví priatelia … naozaj si myslíte, že vás ostatní ešte neprehliadli ? Chyba páni … čím viac útočíte, tým viac priaznivcov môjho blogu pribúda. Ste akýmsi testerom pravdivosti toho, čo v blogoch píšem – neutešenej situácie na Slovensku.

Pokojne sa ďalej pchajte svojim chlebodarcom na to miesto, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Vaša vec, vaša česť … ktorú ste už dávno zahodili, ak ste ju vôbec niekedy mali. Niektorých z vás pravidelne stretávam, hoci to neviete. A je to naozaj zábavné – napríklad istého “ boháča “ stretávam pravidelne v Bratislave, ako predáva Nota Bene. Trošku zarobí a potom šup – na pivko, či pálenku. Alebo k počítaču a zúrivo provokovať tých, ktorí si dovolia mať sa lepšie, mať názor a nebáť sa ho povedať … vraj bol kedysi nádejným aparátčikom, žiaľ, prevrat pišiel skôr, než toho stihol využiť. Čo už … smola.

Iný zase zúrivo vypisuje čosi o (svojich ?) duševných chorobách. Pozriete príspevky, a hemží sa to jediným – zlosťou, že nemá na to, aby sám stvoril niečo, čo by ľudia čítali. Možno by sa mal posnažiť … vraj sa živím sedením za počítačom. Veru, nemôžem za to, že v jeho prípade to sedenie nestojí za to, aby mu niekto platil. Sám musí premýšľať, prečo jeho slová nechcú iní čítať ani zadarmo, a sú im skôr na smiech.

Ani som nemusel žiadať o vstup do komunistickej strany, a predsa som – komunista. Ďakujem páni, že ste mi ušetrili námahu s tým bojom, ktorý museli mnohí absolvovať, aby mali dekel na hlave posvätený červenou knižkou. Mne to vyšlo bez dekla, a dokonca aj bez červenej knižky … no, mohol by mi ju niekto darovať, zbieram historické artefakty. Ináč, nedávno som bol v zaujímavom podniku – skoro som spadol z nôh, keď som vošiel do dverí, na stene zbadal obrazy Marxa, Engelsa, Lenina, busty Stalina a Gottwalda stáli na akomsi stolčeku, ktorého pozadie tvorila bývalá sovietska zástava … už dávno som sa tak dobre nezasmial nad niekoho recesiou. Ale … varia dobre, a za celkom prijateľné ceny.

No čo, trolovia … myslíte, že som sa tam cítil ako doma ? Pravdu máte, konečne som nevidel ksichty rôznych skrachovancov, odkázaných na prisluhovanie každému pánovi, ktorý zaplatí … nevidel som tam vás, a to bola naozaj pohodička. Asi tam budem chodiť častejšie …

Mimochodom, ako spoznáte človeka, ktorému sa hnusí poctivá práca ? Neustále spieva, že bez Bruselu by skapal hladom … ináč, keby som bol majiteľom zahraničnej firmy a ospevovali by ma úkazy, ako niektoré v debate, radšej si firmu premenujem, alebo ich rovno žalujem za poškodzovanie dobrého mena.

Opýtal som sa na základe žiadosti jedného trola, ako sa majú moji otroci – alebo v zmysle účtovníkovho šéfa – drahí menejcenní … veru, cítia sa pod mojím vedením vééééľmi zle, lebo ich nútim pracovať len osem hodín denne (nedoprajem im dvanástky či šestnástky), a som tak bezcharakterný, že dokonca svojím správaním narušujem aj ich medziľudské vzťahy, keďže im vnucujem niekoľkonásobok minimálnej mzdy a oni tak nemôžu poznať ten slastný pocit denného boja o prežitie … viete, ako ich to zlostí ? Veru, ďakujú za opýtanie, majú sa naozaj mizerne … vojdú do obchodu a nemusia rozmýšľať, čo si kúpia, ale môžu si zobrať hocičo … a ešte to potom musia aj vliecť domov v nákupnej taške … naozaj som asi nezodpovedný, keď im tak prirábam prácu. Nie ?

Z východu vraj ani krava dobrá nie je … ale môjho kritika si vážim, lebo podľa jeho reakcií viem, že duševne som úplne v poriadku. Smoliar, ani nevie, že už sme sa párkrát stretli a hrdo mi vtedy rozprával, ako vytáča jedného bloggera … no, skôr vyzeral vytočený on, že sa mu to veľmi nedarí. Ale – želám mu to najlepšie, keď sa posnaží a vytrvá, možno sa aj dočká … povšimnutia.

Veru, drahí trolovia, ani neviete, ako som vám vďačný …  trikrát sláva vašej (zbytočnej) námahe ….