O Slovensku

Viem pochopiť rozhorčenie legálneho taxikára, ktorý si poctivo vybavil všetky potrebné náležitosti, investoval do svojho podnikania nemalé peniaze a nakoniec sa musí bezmocne prizerať, ako zákazník odchádza s niekým, kto všetky pravidlá, alebo ich väčšinu obchádza. No, treba však povedať, že každá minca má dve strany

 

Treba na druhej strane povedať, že súčasná právna norma, súvisiaca s osobnou prepravou, teda poskytovaním služieb v doprave, bola vytvorená na nátlak lobistických skupín, a tomu aj zodpovedá. Ako vždy na Slovensku, zákonodarcovia chránili záujmy určitých podnikateľských skupín, a nepremýšľali nad dopadmi svojho konania na celú spoločnosť.

Kedysi dávnejšie vznikli súkromné dopravné spoločnosti, ktoré postupne obsadili pozície bývalej štátnej dopravy. Okrem nich však vznikli aj malí prepravcovia, obvykle z radov bývalých šoférov, ktorí z rôznych dôvodov stratili prácu, a pre rôzne prekážky nemohli získať nové pracovné miesta. Obvykle bol najväčšou prekážkou vek, či zdravotný stav. Keďže sa štát rozhodol, že prostredníctvom samosprávnych krajov bude podporovaná len regionálna preprava, veľké spoločnosti sa začali orientovať týmto smerom a postupne opustili diaľkové linky. Z jednoduchého dôvodu – regionálna preprava bola dotovaná, diaľková však nie. Malí dopravcovia vycítili šancu, a obnovili prepravu na diaľkových linkách. Istý čas to fungovalo, lenže potom začala veľkým dopravcom konkurencia prekážať, hoci prevádzkovala linky, o ktoré nemali záujem. A tak si prostredníctvom miestnych samospráv zaistili prechod autobusových staníc do svojej správy, a napriek vtedy platným normám začali od ostatných dopravcov vymáhať poplatky – za pristavenie autobusu na zastávku, naloženie a vyloženie cestujúcich. Spočiatku to vyzeralo ako dobrý plán na likvidáciu nežiadúcej konkurencie, ale väčšina malých prepravcov – prežila aj tento podraz.

V taxislužbe sa veci vyvíjali podobným smerom. Vznikli spoločnosti taxikárov, ktoré si za pomoci spriaznenej samosprávy obsadili lukratívne stanovištia, a ostatných vyháňali, neraz aj za použitia neveľmi zákonných prostriedkov. Neskôr začali znepríjemňovať život aj tým samostatným taxikárom, ktorí nemali pevné stanovištia, a jednoducho pendlovali po mestách, a zákazníkov zbierali. Prišli rôzne nové nariadenia, zmeny predpisov, zakotvenie rôznych foriem licencií a iných dokladov, nakoniec aj obmedzenie veku vozidiel a počtu najazdených kilometrov.

Posledným klincom do rakvy slobody podnikania bola právna úprava, ktorá vyhnala z ulíc poskytovateľov nepravidelnej prepravy. Obvykle vykonávali prepravu medzi malými mestami na deväťmiestnych vozidlách, prípadne nahradzovali mestskú prepravu tam, kde sa výrazne obmedzila, alebo dokonca bola zrušená. Prípadne poskytovali dopravné služby výrazne lacnejšie, ako veľkoprepravcovia. Následkom právnej úpravy sa však z týchto prepravcov stali taxikári (čo vôbec nemá nič spoločného s taxislužbou), čím im vzrástli náklady a pribudli povinnosti. Nehovoriac o tom, že sa na nich vzťahovalo aj pravidlo o veku vozidiel a ubehnutých kilometroch, čoho priamym následkom bolo vrátenie stoviek živností – a …. to si povieme za chvíľu.

Zákonodarca by mal pri tvorbe právnej normy nielen prihliadať na to, čo komu prinesie, ale aj na to, čo negatívne spôsobí. Keďže však na Slovensku robia zákony ľudia, ktorí o poctivej práci a reálnom živote nevedia absolútne nič, zákony slúžia len tým, ktorí majú známosti a peniaze

Už som v inom blogu spomínal, ako dopadla doprava v hontianskom a bansko-štiavnickom regióne. Vlaky sa zrušili pre údajnú nerentabilitu (nečudo, keď ministrom bol idiot, ktorý v živote vlak nevidel), autobusové linky sa výrazne obmedzili. A tak vznikli dopravné absurdnosti – napríklad pôvodne šesťdesiatkilometrová linka sa pretiahla na vyše dvojnásobok, čo v praxi znamenalo nárast nezamestnanosti, pretože ľudia neboli schopní načas dochádzať do svojho zamestnania.

Podobný dopad mali aj zmeny právnych noriem v doprave. Vôbec neboli na prospech verejnosti, práve naopak. Ceny služieb výrazne stúpli, keďže ubudla konkurencia. Navyše, pribudli na úradoch práce nezamestnaní, ktorých musíme živiť, hoci by sa vedeli uživiť vlastnou prácou. Sú totiž vo veku, kedy nemajú šancu na získanie inej práce, mnohí ju nevedia získať aj pre iné obmedzenia – či už zdravotné, alebo nedostatku vhodného vzdelania na nové uplatnenie. Rekvalifikačné kurzy nikam nevedú, lebo ak ich aj uchádzač absolvuje, nenájde vo svojom regióne uplatnenie, a väčšina z uchádzačov má svoje rodiny, čo značne obmedzuje možnosť uplatnenia v inom regióne.

_______________________________________

Chápem rozhorčenie taxikárov, ale na druhej strane za seba poviem, že radšej znesiem niekoho, kto si na seba zarába poctivou prácou, hoci nie úplne v súlade s normami (ktoré často nevie naplniť z objektívnych príčin), než by som ho mal živiť ako nezamestnaného – prispievaním na dávku v nezamestnanosti. Zákon má slúžiť všetkým, a pokiaľ je na prospech len určitej skupine ľudí, vždy na to doplatia všetci – aj tá spomínaná skupina. Nehovoriac o tom, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy … a ak ma má niekto švacnúť po kotrbe, lebo hladuje (alebo mu hrozí, že príde o bývanie) … nech radšej robí načierno …

Čierna práca súvisí priamo s nezamestnanosťou. Ak sa budú produkovať kvalitné zákony pre všetkých, postupne vymizne aj čierna práca …