O Slovensku

Vraj máme chápať utečencov, pretože sami máme morálny dlh voči Západu z čias, keď prijímal našich emigrantov, utekajúcich pred komunistickým režimom. Nemáme a nikdy sme taký dlh ani nemali … skôr Západ dlhuje nám, a určite to nikdy nesplatí.

Jeden nemusel byť emigrantom, aby poznal aj iné, než tie oslavné ódy na spolupatričnosť Západu v čase vlády jedinej strany na našej rodnej hrude. Akurát, že o tých príbehoch sa nehovorí, aby sa nenarušil skvelý obraz údajnej pomoci.

Nehovorí sa napríklad o ľuďoch, ktorí strávili v tzv. zberných táboroch nielen týždne, ale aj mesiace … nie ojedinele aj roky. Roky boli obmedzení v slobode pohybu, nejeden z nich sa nakoniec vrátil, pretože – pre krajinu, do ktorej utiekol, bol jednoducho bezcenný. Nebol nositeľom utajených informácií, nebol ani známym a významným vedcom, nemal vplyvnú rodinu v zahraničí, proste bol obyčajným človekom a tak mal – smolu.

Alebo skôr poriadnu dávku šťastia, ak sa mu nakoniec podarilo dostať z internačného tábora. Pretože súčasťou “ prijímacieho “ konania boli aj výsluchy emigrantov pracovníkmi tajných služieb, ktorí nakoniec hodnotili užitočnosť žiadateľa o azyl. Rovnako sa nehovorí ani o tých, ktorí padli na druhej strane železnej opony pod guľkami horlivých rakúskych či nemeckých strážcov zelenej línie – ani to sa nehodí.

Nehovorí sa ani o tých, ktorí boli do socialistického Československa spätne eskortovaní na základe tichých dohôd, a zaplatili tak svojou slobodou za vydanie niektorých zo zadržaných agentov. Neraz strávili dlhé roky vo väzení, lebo niekto ich životy jednoducho vykšeftoval.

Možno by bolo zaujímavé aj položiť otázku, ako sa demokratckému Západu poďakovať za to, že sme roky vydierania z jeho strany vo forme rôznych hospodárskych sankcií (lebo sme si dovolili mať iný režim, než sa Západu páčilo) zaplatili trvalým nedostatkom rôznych tovarov. Pretože mnohé spoločnosti s nami chceli obchodovať, ale pre mocenské záujmy politikov – nesmeli. Mali sme peniaze, ale nemohli sme nakupovať … demokrati vydierali celé národy, aby ich krajiny (neskôr po zmene) mohli ovládnuť a zotročiť.

Za nasadenie životov našich vojakov pri ochrane Veľkej Británie počas druhej svetovej vojny sme nakoniec museli – zaplatiť. Ťažko nájsť zvrátenejšiu formu poďakovania za to, že sme výraznou mierou prispeli k udržaniu ich slobody … nehovoriac o tom, že pár rokov predtým nás bezočivo predali Hitlerovi, aby si zachránili svoju úbohú kožu …

Kedy budú napríklad odškodnení potomkovia tých, ktorých po Mníchovskom diktáte vyhnali z ich domovov, neraz len s batôžkami na chrbte ? Kedy budú odškodnení potomkovia tých, ktorých pri obsadzovaní československého územia povraždili či znásilnili okupačné vojská – nemecké, maďarské či poľské ? Keby budú odškodnení potomkovia obetí beštiálneho vraždenia v protektoráte Čechy-Morava, ktorých prenasledovanie a smrť boli priamym následkom komplotu veľmocí s Hitlerom ?

Morálny záväzok na pomoc emigrantom ? Nie … ten nemá národ, ale konkrétni ľudia. Ak niekto chce (dokonca s tým vydiera) vďaku a protislužbu (čo tiež dostatočne dokresľuje jeho charakter) za údajnú pomoc, nech to žiada od tých, ktorým pomohol. Ja si musím každý rok pripomínať pamiatku tých, ktorých som nemohol nikdy poznať, lebo zomreli následkom toho, že ich predala nejaká kolaborantská sviňa v bielom golieri. Dúfam, že sa už smaží v pekle …

Denne vidím, ako trpia ľudia, ktorí tento štát budovali, obetovali mu najlepšie roky života … a nevidím žiadny dôvod, aby sa na ich úkor robil politický marketing, založený na pokrytectve a falošnej solidarite.

Ak chcú Berlín, Viedeň, Brusel, Londýn, Paríž či Washington pomôcť utečencom … nech ukončia to, čo začala ich špinavá politika – vojnu a utrpenie v domovských krajinách, odkiaľ utekajú len elity a milióny chudákov tam musia trpieť, lebo na útek – nemajú prostriedky !!!! To budem pokladať za skutočnú pomoc !!!