O Slovensku

Pracovné miesta, školstvo, zdravotníctvo, verejné služby … všade do týchto sektorov išli údajné prostriedky, poskytnuté z európskych fondov. A údajne by sme bez týchto prostriedkov neprežili, ako sa obľubou tvrdia politici a ich strany.

Tak sa skúsme zamyslieť a rozpamätať. Do roku 1989 sme mali fiktívnu 100% zamestnanosť. Hovorím fiktívnu, pretože nejednu prácu vykonávali dvaja-traja-niekedy aj desiati ľudia, hoci by ju v pohode zvládol aj – jeden. Bolo veľa ľudí, ktorí prišli do práce, zapísali dochádzku, a zdanlivo sa dalo povedať, že dostali plat, hoci výsledok ich práce nebol veľmi viditeľný … ba možno vôbec nebol viditeľný.

A predsa … ak s vyššie uvedeným súhlasíte, skúste vysvetliť, prečo dostáva poslanec národnej rady svoj plat, keď v priemere strávi vo svojej práci päť – sedem dní mesačne … len netvrďte, že zbytok času trávi v poslaneckej kancelárii niekde medzi voličmi … či pracuje na zákonoch, pretože to nie je pravda. Ak teda nechcete tvrdiť, že zákony sa tvoria na golfových ihriskách či tenisových kurtoch.

Skúste vysvetliť aj niečo iné – z čoho boli platení tí fiktívne pracujúci ľudia, keď dnes máme údajne optimalizovanú štátnu i verejnú správu, a napriek tomu sa tvrdí, že bez peňazí z Bruselu by sme neprežili ? Kde končia peniaze, ktorými prispievame do štátneho rozpočtu vo forme rôznych daní a poplatkov ? Ako je možné, že bez Bruselu stačili aj na financovanie umelej zamestnanosti, a s Bruselom nestačia skoro na nič ?

Ako je možné, že sa údajne vyrábalo na sklad, a napriek tomu bolo možné udržať bez akýchkoľvek problémov sociálny systém, a nezadlžovať štát ?

Istý údajný odborník v ekonomickej oblasti povedal, že prežiť by mali len tie pdniky, ktoré nepotrebujú pomoc štátu.

O akej pomoci vlastne hovoril ? Však tie podniky štát vlastnil, a teda im nepomáhal, ale spravoval ich majetok a rozhodoval o ich činnosti. Alebo chcel povedať, že vlastník podniku (dnes firmy) nemôže investovať do podpory činnosti z toho, čo zarobí ? Nemôže podporovať činnosť podniku/firmy z vlastného vrecka ?

Financovať činnosť podniku znamenalo udržať zamestnanosť, minimalizovať výdavky, spojené s vyplácaním sociálnych dávok potenciálnym nezamestnaným, ale o.i. aj minimalizovať iné negatívne dopady nezamestnanosti – napríklad kriminalitu. Priam šokujúco dnes teda vyznieva, že napriek údajne zodpovednej rozpočtovej politike, sme závislí na iných … neuživíme sami seba a tomu hovoríme pokrok ? Nedajte sa vysmiať.

Podnikové školy, škôlky, rekreačné zariadenia, zdravotné strediská … toto všetko sa dnes vracia, hoci sme to už dávno mali. Vrcholom absurdnosti je, ak návrat k tomu, čo už bolo – niekto označí v mienkotvornom médiu za – pokrok. Návrat k starému nie je pokrok, ale dôkaz blbosti tých, čo v tejto krajine vládli a vládnu.

Keďže platíme oveľa väčšie dane a poplatky než kedykoľvek predtým, a ešte navyše aj dostávame rôznu podporu zo strany Bruselu (ako sa to tvrdí), mali by sme byť vlastne veľmi bohatou krajinou, nie ? A sme bohatou krajinou ? Nie sme, sme jednou z najchudobnejších krajín v rámci únie a eurozóny. Ako je to možné ? Platíme veľa … dostávame veľa … a nemáme nič. Kde sa deje chyba ?

A prečo vôbec berieme ako príklady, či vzory krajiny, ktoré sú bohaté len v teoretickej rovine, a v skutočnosti hromadia dlhy, ktoré ich raz môžu úplne zadusiť ? Prečo berieme za vzory krajiny, ktorých ekonomika stojí a padá na prosperite zbrojárskeho priemyslu, čo si žiada permanentnú účasť v konfliktoch a vyvolávanie nových, aby ich ekonomike neskolabovala ?

Prečo sa nechávame zaťahovať do konfliktov, ktorých pozadie je úplne iné, než sa oficiálne prezentuje ? Napríklad v prípade sankcií proti Rusku ? Napokon, skúste sa zamyslieť nad komentárom Petra Staněka

Prestaňme si konečne namýšľať, že v ekonomike a politike existuje niečo také, ako je priateľstvo.. Neexistuje to ani na lokálnej úrovni, a už vôbec nie na medzinárodnej úrovni. Vždy je to o prospechu, ktorý dokáže niekto vytĺcť zo vzájomných vzťahov. Pokiaľ nie je prínos na požadovanej úrovni, stávajú sa z partnerov – konkurenti, a potenciálnych spojencov či priateľov – nepriatelia.

Začiatkom 90.rokov nastal obrovský odliv ľudí do zahraničia v dôsledku otvorených hraníc. V konečnom dôsledku to spôsobilo československej, neskôr slovenskej ekonomike obrovské straty, pretože často odchádzali bez akejkoľvek náhrady odborníci, do ktorých vzdelania investoval tento štát nemalé prostriedky. V podstate by sa dalo povedať, že novodobí “ emigranti “ sa delili na dve skupiny – tzv. utieračov zadkov, teda pracujúcich v domácnostiach … a potom samotných odborníkov, ktorí neraz dosiahli v nových spoločnostiach veľmi významné posty. Svoje schopnosti predali najvyššej ponuke, a my doplácame na svoju ľahostajnosť k tomuto javu dodnes.

Pretože dnes, na základe dlhodobého chaosu vo vzdelávaní, nám hlavne vysoké školy produkujú záľahy diplomovaného odpadu, nevyužiteľného v praxi, ale ani vo vede a výskume. Komu to vyhovuje ? Nám, alebo našim údajným priateľom ? Nehovoriac o tom, že uplatnenie absolventov z rôznych pavedných odborov je prakticky nulové, lebo ak nenájdu miesto v štátnej alebo verejnej správe, skončia na úrade práce, alebo v zahraničí – ako utierači zadkov, skladníci a podobne. A naše peniaze končia na smetisku.

Únii tento vývoj vyhovuje. Profitujú z neho bohaté a silné krajiny, ktoré si udržiavajú široký potenciál lacnej pracovnej sily, navyše im za to dokonca aj platíme, že prídu k nám zvyšovať svoje zisky. Nie, oni tu netvoria pracovné miesta, pretože tie sú financované dotáciami z našich daní. Lenže – samotné firmy majú široké benefity, často dane neplatia … aký je teda prínos pre náš štát ? Nulový … naše zadĺženie rastie, aj napriek tzv. úsporným opatreniam. A dochádza k ekonomickému šialenstvu – na domácich sa šetrí, aby sa cudzím – rozdalo. Aký vzťah môžu mať asi ľudia ku krajine, ktorá na ich úkor uprednostní privandrovalcov a špekulantov ?

Prestaňme si namýšľať, že s nami niekto spolupracuje pre naše členstvo v únii. Spolupracujú s nami, lebo do poslednej bodky plníme príkazy, bez ohľadu na to, aký majú dopad na našu krajinu a obyvateľov. V okamihu, keď sa vzoprieme, skončíme ako V.Orbán a Maďarsko. Kým počúvali pokyny a zrážali opätky pri pokynoch z Bruselu, boli na absolútnom piedestáli. Odmietli splniť príkaz – a dnes pokojne niekto hovorí o fašistických praktikách v tejto krajine.

Kto bude chcieť s nami spolupracovať, bude mu jedno, či sme alebo nie sme členmi únie. Ale spolupráca musí byť obojstranne výhodná, pokiaľ nie je, nie je žiadny dôvod, aby sa nejaký vzťah tvoril.

Akoby sme trpeli nejakým syndrómom, potrebou za každú cenu mať nejakého pána, pred ktorým budeme biť čelom o zem aj vtedy, keď nám pľuje do tváre, a šľahá nás bičom.

Vždy mám pred očami scénu z filmu (myslím, že to bol Pacho, hybský zbojník), keď pán bil sedliaka a keď sa ho zastal hlavný hrdina, sedliak začal biť hrdinu – lebo veľkomožný pán môže …

Naozaj sme nezmúdreli …. ?