O Slovensku

Ktosi povedal, že nájsť vedúceho vola medzi tými, čo na kyslíku visia, je veľmi ťažké. Musím súhlasiť, pretože na tom našom, malom Slovensku, visia na kyslíku skoro všetci, ba niektorí sú už aj v kóme. A uznajte – polomŕtvy asi ťažko niečo živé – prinesie.

Hoci, a to treba otvorene priznať, aj taký polomŕtvy vôl má svoje výhody – napríklad nemôže tak ľahko utiecť, ak mu chcete na chrbte palicou poďakovanie za jeho bohumilú (skôr sebe-svojim) činnosť napísať … pretože povedať, že národu prospešnú, to už aj klávesnica sa od hanby akosi – uhýba.

Ale vážne – či niekto kedysi bol, alebo nebol komunista, to mi je úprimne jedno. Skôr sa snažím vyhnúť špinám, ktoré boli členmi komunistickej strany, alebo neboli – komunistami. Pretože aj ja verím myšlienke, že na svete je dosť zdrojov, aby nemuseli ruka v ruke vládnuť hlad a psota. Problémom však je, že duševný stav niektorých jednotlivcov neumožňuje, aby dokázali spokojne žiť, ak nemajú viac, ako iní … a nemohli sa s tým aj patrične pretŕčať. Stačí sa pozrieť na kadejaké “ udalosti “ roka, ako napríklad Ples v opere. Nie, dnes už pred bránami sál nepristávajú koče s erbami, a nevystupujú z nich dámy s košíkmi zeleniny na hlave, ale buďme úprimní – mnohí z hostí potvrdzujú, že zbytočne navlečiete lajno do honosného hávu – ostane len lajnom a nikdy z neho nebude smotana. Výrok Napoleona v čase roztržky s “ oddaným “ služobníkom Talleyrandom, že jeho služobník “ je lajno v hodvábnych pančuchách “ – ten je naozaj viac, než nadčasový. Pretože a to si povedzme otvorene, práve Talleyrand je ideálnym pravzorom dnešných politikov – o jeho morálke vždy rozhodovala výhodnosť predloženej ponuky. Niekedy aj premýšľam, či náhodou nie sú potomkami jeho ľavobočkov – teda tí dnešní mocipáni.

Vodcu potrebuje len – člen stáda. Ostatní potrebujú zástupcu, ktorí zmení ich budúcnosť k lepšiemu.

Súčasná ponuka adeptov je síce opticky bohatá, ale jej energetický obsah by nenasýtil ani dážďovku. Kandidáti tzv. zabehnutých strán presluhujú v politike, väčšina z nich je úplne odtrhnutá od reálneho života, čo potvrdzuje aj niekdajší prieskum o cenách potravín. Mnohí ani netušili, koľko platia ľudia za chlieb, mlieko či niekoľko rožkov. Nové strany nie sú na tom oveľa lepšie … niektoré majú neoprávnene zástupcov v parlamente, takže tam pochybujem aj o právnom nároku na účasť vo voľbách … iné majú zase na kandidátkach pozostatky skrachovaných subjektov, rôznych zúfalcov, ktorí sa jednoducho nevedia uživiť vlastnou prácou.

Keď by boli voľby povinné, a teda by som musel ísť a vybrať … viem jedno, z tých, čo tu boli pri moci od roku 1990, teda mali zástupcov v štátnych funkciách, by som nevolil nikoho. Ak mám vyberať medzi zabehnutými klamármi a zlodejmi, alebo vyberať metódou náhodného tipu, vyberiem si radšej to druhé. Pretože v tom druhom prípade je 50% šanca, že naozaj vyberiem to, čo bude krajine na prospech. V prvom prípade je však 100% istota, že moc skončí v rukách ľudí, ktorí svoje správanie nezmenia a naďalej budú pokračovať v tom, na čo si už tak zvykli. Pracovať výhradne v prospech sponzorov, a samozrejme – svoj.

Dobre … vykopnime teda z výberu tých, ktorí už vládli … a nezvládli. Dvojku, ktorú vedie bývalý politik HZDS.  Trojku, pretože parlament nie je cirkus.  O štvorke platí to isté, ako o dvojke, len v inej farbe.  Rovnako sú na tom aj päťka, jedenástka, dvanástka, pätnástka, šestnástka, sedemnástka, dvadsiatka, dvadsaťjednotka a dvadsaťtrojka. Čo nám ostane ? Guláš … neznámeho pôvodu a chuti, pretože …

Pretože som síce neprešiel celé kandidátky všetkých strán, ktoré môžu ísť do volieb, ale u všetkých ma niečo zarazilo – najprv je to otázka financovania, a potom v prípade niektorých, ktoré tvrdia, že majú súkromných sponzorov, jeden veľmi zaujímavý jav – u niektorých sponzorov (na všetkých treba poriadnu porciu času, ktorý nemám) som narazil na to, že na jednej strane financujú politickú stranu a na strane druhej – ich podnikanie je obvykle stratové, alebo na hrane. Niektorí majú desiatky spoločností, o ktorých sa nedá prakticky vôbec nič zistiť. A tak ma napadá – odkiaľ niekto vezme peniaze na financovanie politickej strany, keď hospodári so stratou ?

Odpovedí môže byť niekoľko. Jedna z pravdepodobných by mohla naznačovať, že oficiálny sponzor strany je len bielym koňom, za ktorým stojí niekto s ambíciou, aby si svoje záujmy poistil bez ohľadu na výsledok volieb. Napokon, nebol to svojho času práve J.Majský, ktorý sa pochválil, že prispieva všetkým stranám, ktoré by mohli uspieť vo voľbách ? Nakoniec mu to však nebolo nič platné … asi nepoznal morálku Talleyranda, potom by vedel, že deravý kabát sa odhodí okamžite, ako niekto ponúkne – nový.

Ak by som sa mal rozhodovať podľa prehľadnosti financovania politických strán, skončil by som pri – komunistoch. Pretože na ich prístupe k voľbám je nepopierateľne vidieť, že peniaze – nemajú. Lenže, to by bol návrat o štvrťstoročie späť, nie ?

Bol, keby sme dnes nevideli niečo, čo potvrdzuje návrat spoločnosti k tomu, čo už kedysi bolo. Napríklad forme vzdelávania, kde študenti chodia aj na povinnú prax, ako kedysi za čias socializmu. Alebo myšlienke na návrat k jedinej zdravotnej poisťovni … alebo obnove poľnohospodárskych družstiev … práve na oprašovaní týchto myšlienok najlepšie vidíte, kto tu doteraz vládol …

Ešte šťastie, že voľby nie sú povinné … buď by som platil pokutu, alebo čelil inej sankcii … alebo by som musel vymyslieť vlastného kandidáta – napríklad Pinocchia – a vysmiať sa údajnej demokratickej ponuke týmto spôsobom.

Nie je to tragédia ? Dvadsaťtri strán a nie je koho si vybrať ?