O Slovensku

Hľadať objektívny zdroj informácií je rovnako namáhavé, ako hľadať bájneho yetiho v Himalájach … mnohí hovoria, že to existuje, ale skoro nikto to nevidel. Od amatéra sa objektívnosť informácií neočakáva, ale u profesionála by to mala byť úplná samozrejmosť. Žiaľ, nie je … preto by sme si mali pripomenúť, že Slovenský syndikát novinárov svojho času vypracoval Etický kódex … a momentálne sa zdá, že to bola zbytočná námaha.

Dovolím si citovať z tohoto diela –

V bode II sa spomínajú základné hodnoty – osobná sloboda, spravodlivosť a slušnosť, pričom novinár by sa mal snažiť o presadenie týchto hodnôt v spoločnosti. Ďalej sa spomína, že hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.

Zámerom autorov etického kódexu bolo, aby slúžil ako návod – okrem iného aj pre bloggerov. Teda nielen pre profesionálov, ale aj amatérov. Z môjho pohľadu je pochopiteľné, ak sa od cieľa kódexu odchýli amatér – môže to byť zapríčinené nedostatkom informácií, ktoré pochádzajú zo zdrojov, ku ktorým nemá z rôznych dôvodov prístup, alebo jeho blog odzrkadľuje len jeho osobné postoje. Dáva si teda jediný cieľ – vyjadriť sa k dianiu v spoločnosti, z vlastného pohľadu.

Ale u profesionála by to malo byť úplne iné. Predovšetkým je za svoju prácu platený, je to jeho spôsob obživy. Ak sa však pozriem na slovenské periodiká, a diela jednotlivých redaktorov, o ktorom sa dá povedať, že sa dôsledne riadi zásadami, spomenutými v bode II Etického kódexu ? Už ani v odborných periodikách sa nedá zodpovedne prehlásiť, že informujú v súlade s týmto bodom. Ale musím priznať, sú k tomu najbližšie, keďže ich orientácia je mimo politiky. Pretože v periodikách, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dotýkajú politiky, je naplnenie spomínaného bodu len ilúziou z kategórie sci-fi.

V súčasnej dobe kraľuje fekálna žurnalistika, a nie je pravdepodobné, že by v najbližšej dobe skončila.

Médiá priam pretekajú “ informáciami “ o tom, kto zomrel, koho zabili, ktorej “ celebrite “ vypadli prsia na stôl, alebo koľkého partnera v poradí už vymenila … bežné spravodajstvo zodpovedá tomu, kto dané médium vlastní a na akej strane politickej barikády stojí. V podstate sa neklame už len v športovom spravodajstve, keďže tam sa pri informovaní o výsledkoch rôznych súťaží klamať nedá. O počasí radšej nebudem hovoriť, tam si pozriem tri-štyri zdroje a mám pocit, že každý hovorí o vývoji na inej planéte.

Osobitnou kategóriou je využívanie informačných zdrojov. Pôsobí priam komicky, ak niekto vydáva za overený zdroj pochybnú inštitúciu, tvorenú jedným-dvoma ľuďmi, ktorí sú úplne mimo diania, o ktorom píšu … a na druhej strane označuje za pochybné oficiálne zdroje a informácie z nich pochádzajúce. Ešte komickejšie pôsobí, ak je upozornený na to, že ním preferovaný zdroj opakovane prichytili pri prekrúcaní faktov, či vyslovených klamstvách … a napriek tomu ho používa naďalej a vydáva sa za – profesionálneho novinára.

Získať objektívne a neskreslené informácie je čoraz ťažšie. Ak totiž klame obchodník, existujú spôsoby, ako ho potrestať. Ale ak klame novinár, tam sa nedeje absolútne nič … je rovnako nedotknuteľný, ako napríklad poslanci. Pritom svojimi informáciami zasahuje do života tisícov ľudí, a často ho aj znehodnocuje. Výkriky typu – keby dnes nebol pri moci ten a ten, tak by to bolo lepšie – sú len symbolom pokrytectva a nedostatku odvahy na prijatie pravdy. Prečo ?

Je to jednoduché – ľudia nemajú tendenciu meniť to, čo je dobré, a má to kladný vplyv na ich život. K zmene siahajú vtedy, keď ich život sa zhoršuje a nikoho to nezaujíma.

Rozmenené na drobné, ak by krajinu riadili ľudia na prospech národa, tak sú voľby zbytočné, lebo by nikto nemal šancu, aby ich porazil. Pokiaľ je to inak, ľudia v zúfalstve vyskúšajú čokoľvek – čoho dôkazom bol napríklad vývoj v Nemecku po I.svetovej vojne, alebo na Slovensku po roku 1990. Nikdy nie je za stav zodpovedný posledný šéf, ba v nejednom prípade má na ňom najmenší podiel. Za zlý stav sú zodpovední všetci, pretože ak by si plnili povinnosti riadne a v zmysle potrieb národa, tak ten posledný by pri moci určite nebol. A práve novinár by mal mnohým kritikom pripomenúť, ako sa správali kedysi … lenže, na Slovensku to neplatí, tu pravda nemá cenu, ak nevyhovuje.

Nič nesvedčí lepšie o úrovni žurnalistiky, ako predajné čísla denníkov. Na prvom mieste sa so železnou pravidelnosťou umiestňuje hrubý bulvár, ktorý žiadne informácie, užitočné k bežnému životu – neposkytuje, ak teda nerátame počasie a televízny program. Podobne to vyzerá aj medzi týždenníkmi ….

Osobitným nešvárom tejto krajiny je skutočnosť, že odborné témy komentujú ľudia, ktorí nemajú ani príslušné vzdelanie, ani prax. Pôsobí zvláštne, ak ekonomiku hodnotí človek, ktorý má vzdelanie v oblasti filozofie, dejín, alebo literatúry. Akú hodnotu má asi jeho konečný produkt – teda názor na hospodárenie štátu, či ekonomický vývoj ? Podľa mňa – nulovú …

Takže – na záver znova rovnaká otázka – kedy skončí fekálna žurnalistika, a novinári sa začnú konečne správať podľa kódexu, ktorý si sami navrhli a vypracovali ? Mám obavy, že sa toho nedožijem …