O Slovensku

Sotva uschol atrament na menovaní prvej, porevolučnej vlády … začalo sa jednať o smerovaní ekonomiky v budúcnosti, vtedy ešte federácie. Perspektívni ekonómovia vtedy opakovali, že štátna forma vlastníctva podnikov je neprijateľná, pretože štát nie je dobrý hospodár. Skúsme si preto pripomenúť, že štát je fiktívna osoba a jeho záujmy zastupujú volení funkcionári. Z toho vyplýva, že štát nemôže byť zlým hospodárom, keďže fiktívna osoba neexistuje ani v právnom systéme akéhokoľvek zriadenia a nemôže niesť zodpovednosť … ale reálne osoby, teda osoby s občianskym preukazom, ktorý potvrdzuje ich spôsobilosť k právnym úkonom – tie môžu niesť plnú zodpovednosť, vrátane trestno-právnej.

Privatizácia prebehla v niekoľkých vlnách. Prvou bola malá privatizácia, v ktorej bolo v rámci ČSFR ponúknutých približne 25-tisíc malých podnikov, prevažne z obchodu a služieb. Na Slovensku bolo týchto podnikov približne 10-tisíc. Celková hodnota podnikov bola približne 33 mld. Kčs, z toho podiel slovenských tvoril hodnotu 14 mld. SK (asi 0,5 mld. €). Ako sa predávali tieto podniky ? V prevažnej miere za účtovnú hodnotu, ako metóda predaja bola zvolená dražba, pričom z účasti boli vylúčení zahraniční záujemcovia. Neveľké množstvo podnikov sa predalo priamo vybraným záujemcom. Na Slovensku bolo priamo odpredaných asi tisíc podnikov. V tejto súvislosti sa ešte patrí dodať, že všetky privatizované subjekty boli v prevádzke, a nevykazovali žiadne problémy, ktoré sú obvyklé, ak nejaký podnik stráca pôdu pod nohami.

Už počas malej privatizácie sa ukázalo, že nebola domyslená. Ukázalo sa, že sa do nej zapojili organizované skupiny, ktorých cieľom bolo privatizovať podniky za najnižšiu možnú cenu, pričom si nevyberali prostriedky, ako svoje ciele dosiahnuť. Dochádzalo k vydieraniu serióznych záujemcov … bráneniu v účasti na dražbách a podobne. Výsledkom boli tzv. holandské privatizácie, kde sa nedražilo prihadzovaním k základnej sumy, ale naopak – znižovaním pôvodnej ceny.

Navyše dochádzalo k privatizácii tzv. čistých podnikov, ktoré sa privatizovali bez záväzkov a tie sa následne vysporiadali až pri likvidácii pôvodného podniku, čím došlo k škodám veľkého rozsahu. U niektorých podnikov sa privatizovalo tak, že sa ponúkli len ich časti v rôznych regiónoch, a všetky záväzky ostali na ťarchu materskej spoločnosti, ktorej ostali “ na krku “ sklady, materiál, úvery, zamestnanci – čo samozrejme skôr či neskôr viedlo ku krachu. Konečným výsledkom malej privatizácie bolo, že k vlastníctvu sa dostali ľudia bez skúseností s vedením, podnikov a podnikaním, v nejednom prípade sa použili na privatizáciu peniaze, pochádzajúce z pochybných zdrojov, a prevažná väčšina podnikov skrachovala – čo malo za priamy následok tisíce nezamestnaných.

Za škody, spôsobené malou privatizáciou nebola nikdy vyvodená zodpovednosť voči konkrétnym osobám, a rovnako sa nikdy nevyšetrovalo pochybné pozadie pri dražbách. Pri náznakoch, že by sa udalosti okolo malej privatizácie mali prešetriť, nasledovalo obvykle mlčanie … pri krachoch štátnych podnikov prichádzali len lakonické konštatovania, že sa potvrdilo – štát je zlý vlastník. Lenže – za privatizáciu a jej prípravu nebol zodpovedný štát, ale konkrétni ľudia. Niektorí z nich sa dodnes pohybujú vo verejnom živote.

Najlepším dôkazom, ako neprofesionálne bola malá privatizácia organizovaná, boli osudy poľnohospodárskych družstiev. Na základe idey, že v trhovom prostredí prežije len to, čo je zdravé, konkurencieschopné a zaobíde sa bez štátnej pomoci, väčšina družstiev skončila v krachu, pretože neboli schopné konkurovať rôznym zahraničným producentom, ktorí zásluhou štátnej podpory ponúkali produkty za výrazne nižšie ceny. Priamym následkom tejto hospodárskej politiky bolo bezmála tristotisíc nezamestnaných z poľnohospodárskeho a potravinárskeho sektora.

Nehovoriac o iných dopadoch na obyvateľstvo. Z dôvodu podpory vývozu do zahraničia dochádzalo k opakovanej devalvácii meny, čo spôsobilo rast inflácie, a tým aj znižovanie kúpnej sily obyvateľstva. Rast platov sa umelo brzdil, aby sa podľa ekonómov neroztočila inflačná špirála. Do konca roka 1991 tak stúpli ceny o 58%, čoho priamym následkom bol pokles reálnych dôchodkov o jednu tretinu. Posledným prebytkovým rozpočtom bývalej federácie bol rozpočet pre rok 1990. Odvtedy sa hospodárilo len s deficitom, čo bolo priamym následkom malej privatizácie a výpadku príjmov v štátnej pokladni, ktorý spôsobil krach väčšiny privatizovaných podnikov. Naopak, vzrástli výdavky v sociálnej oblasti, spojené s riešením nezamestnanosti a iných problémov.

Kto je zodpovedný za tento vývoj ? Pripomeňme si mená ministrov pre správu a privatizáciu národného majetku SR – A.M.Húska, I.Mikloš, Ľ.Dolgoš a V.Mečiar. Pri pohľade na následky malej privatizácie sa dá ťažko hovoriť o odborníkoch …