O Slovensku

V čase, keď som mohol ísť na vysokú školu, bola normalizácia už len spomienkou. Napriek tomu platilo pravidlo – prijatie na vysokú školu bolo síce podmienené určitými znalosťami, no nehrozilo, aby bol do vysokoškolského štúdia prijatý študent, zjavne a preukázateľne nepriateľský voči režimu, respektíve pochádzajúci z prostredia, nepriateľského k režimu.

Na strednej škole, kde som študoval a maturoval, fungoval výber na vysokú školu veľmi jednoducho – museli ste byť medzi premiantmi triedy, iniciatívny zväzák, z dobrej rodiny … ak ste neboli z dobrej rodiny, nemohli ste byť ani premiant – ak ste boli z dobrej rodiny, mohli ste byť premiant, hoci na celé okolie ste pôsobili – ako idiot. Ale ak ste neboli iniciatívny zväzák, mohli ste byť akýkoľvek, vysoká škola – nehrozila. Asi nebude náhoda, že tí, ktorí ignorovali ideovo-politické vzdelávanie na škole (cca raz štvrťročne) neboli prijatí na vysokoškolské štúdium – hoci boli medzi najlepšími študentmi. Obvykle prišla odpoveď – nedostatok miesta.

Podotýkam, že takto to fungovalo na strednej škole v 80.rokoch minulého storočia …

Skladba tzv. oponentov bývalého režimu, ktorí boli údajne perzekuovaní či sa združovali v údajne opozičných stranách, však vyzerá tak, že skoro všetci disponujú vysokoškolskými titulmi, získanými v 60.-70. rokoch. Aký je teda predpoklad, že boli naozaj oponentmi a kritikmi vtedajšieho režimu ? Skoro nulový, pretože v čase normalizácie stačilo na vyhodenie zo školy alebo neprijatie, no aj mierne kritické slovo či škaredší pohľad nesprávnym smerom, a pred rokom 1968 vôbec nehrozilo, aby sa dostal na vysokú školu – ľudovo povedané – podvratný živel.

Iste – existovali výnimky, kedy si strana hriala hada na prsiach a dopriala mu všetkého, po čom jeho dušička pišťala, hoci na verejnosti škrečal, aký je to spolok … a bla-bla-bla. Lenže málokto vedel, že tieto jedovaté slová vypúšťa s požehnaním strany (či ŠTB), a to s presne cieleným zámerom. Pretože šéfovia vtedajšieho systému boli všetkým možným, ale určite neboli – hlupáci.

Budúcnosť krajiny predurčili tí, ktorí údajne bojovali s hydrou komunistického systému … hoci jej v skutočnosti verne a neochvejne slúžili (a neraz slúžia dodnes)

Čaro VPN vyprchalo vo chvíli, keď ste videli, kto stojí na čele boja proti diktatúre. O mnohom vypovedalo, že zakladateľmi niektorých odbočiek boli ľudia, pochádzajúci z prostredia ŠTB, alebo ľudkovia – pred ktorými bolo neradno kritizovať režim, pretože ste svoje slová obvykle počuli od tých, ktorí pri danom výroku – neboli. Ba mám aj spomienku, keď kolegu zobrali na vypočutie, vrátil sa s niekoľkými modrinami (nielen na tvári), čo ho dostatočne prezentovalo v očiach niektorých ako spoľahlivého, a nakoniec sa dozvedeli, že na nich – donášal počas dlhých rokov. A bol za to aj odmeňovaný – ale niečím úplne iným, nie buchnátmi či fackami. Napokon, aj v porevolučnej histórii máme ľudí, ktorí sa za pár buchnátov dokázali dostať na veľmi zaujímavé miesta, či vyvliecť z čohokoľvek.

Odjakživa si však pamätám, že najviac na komunistov nadávali tí, ktorí im oddane slúžili a mnohí mali veľmi veľa špiny za nechtami. A robia to podnes. Neviem, možno si tak chcú v svojej čiernej duši zaistiť vykúpenie … ale v koho očiach ? Pretože aj s tými spisovými archívmi tajnej bezpečnosti to nie je úplne tak, ako sa oficiálne prezentuje. Bolo známe, že predstavitelia bývalého režimu boli pripravení aj na alternatívu jeho pádu, a pracovali na zaistení kontinuity moci v prípade spoločenských zmien. Už počas novembra 1989 sa v niektorých prípadoch odhalilo, že údajný odporca režimu bol v skutočnosti spolupracovníkom tajnej bezpečnosti, hoci boli medzi nimi takí, ktorých spis bol označený značkou – NO – teda nepriateľská osoba. Svoje si myslím aj o likvidácii spisov, najmä počas roku 1989. Som totiž presvedčený, že sa likvidovali hlavne spisy ľudí, ktorí mohli byť užitoční v budúcnosti. Nehovoriac o tom, že mi pripadá zvláštne, ak niekto zlikviduje spis, ale ponechá záznam o tom, že kedysi – existoval. Nemá to logiku, pretože samotná informácia o existencii spisu by nikomu nebola užitočná, ak nemá samotný spis. Je to presne to isté, ako poznanie, že na tridsiatom poschodí budovy niekto býva … nikdy ste ho nestretli, k čomu vám taká informácia môže byť užitočná ? Však o ňom neviete nič.

Zaujímavo pôsobí aj skutočnosť, že v pravidelne sa vyťahujú rôzne spomienky na bývalý režim, a to hlavne vtedy, ak sa nejaká téma dostáva príliš do popredia a mohla by znepríjemniť život skupine ľudí, ktorá participuje na výhodách súčasnosti, ale nenesie žiadnu zodpovednosť za následky svojich skutkov. A majú obavy, že niekto by tú zodpovednosť mohol nielen žiadať, ale aj vyvodiť následky.

Často sa stretávam so starším susedom, občas aj podebatujeme. Nikdy sa netajil, že bol (a v podstate dodnes aj ostal) komunistom, netajil sa svojimi názormi, alebo aj tým, k čomu mu kedysi členstvo v strane pomohlo. Vždy povie, že bol presvedčený o správnosti svojho rozhodnutia, a chyby nerobia len tí, čo nerobia – vôbec nič. Ale svojho času mi povedal, ako ľahko je možné spoznať najväčšie “ špiny “ z tých čias. Každého, kto si spomenie na bývalú dobu a konštatuje, že niečo tam bolo aj dobré a malo svoj zmysel, okamžite napadnú … a často aj označia ako propagátora zločineckého režimu, zločineckého systému a podobne. Podľa suseda sú práve títo ľudia nebezpeční, lebo zásadne slúžia len aktuálnej moci, alebo ľuďom, ktorí majú šancu na získanie moci, deformujú myslenie verejnosti. Ale zároveň je ľahké poznať, akí boli v minulosti. A preto sú aj ľahko identifikovateľní. Iná forma poznania týchto ľudí spočíva v poznaní ich názorov – obvykle majú jediného nepriateľa, ktorý akoby náhodou sa o nich, o ich “ genialitu “ a schopnosti vôbec nezaujíma. Následne si vyberú iný “ idol “ a obdivujú ho – bez ohľadu na to, aký skutočne je a čo naozaj robí. A chyby zásadne vidia len na tom, kto ich ignoruje alebo odmietol.

Často sa snažia vyprovokovať svojich oponentov, aby mohli následne podávať rôzne súdne žaloby. Mnohí disponujú majetkom typu “ milionára z chatrče “ … a ich taktika je jednoduchá – zničiť oponenta po ekonomickej stránke, pretože súdne konania sú často spojené s množstvom výdavkov, ktoré nemusí byť schopný uniesť. Ba podajú žaloby aj vtedy, ak vedia, že oponent vie dokázať to, čo o nich tvrdil … ale vtedy sa konečné rozhodnutie odďaľuje (rôznymi obštrukciami – napríklad navrhovaním svedkov, ktorí dlhodobo nie sú schopní predstúpiť pred súd), čo vedie k rastu výdavkov na jeho strane a vlastne k rovnakému výsledku. Napokon, vieme veľmi dobre, že aj na Slovensku máme konania, ktoré sa ťahajú dlhé roky.

Mal som pred časom debatu s jedným “ ľudomilom „. Rozhorčoval sa, prečo už dávno nebol minister vnútra odvolaný, keď existujú rôzne podozrenia, prečo teda premiér nekoná a podobne … a tak mi nedalo a opýtal som sa ho, prečo on sám zastáva verejnú funkciu, keď pravidelne preletia okolitou komunitou zvesti o tom, kedy, komu a ako – a možno aj za čo – pomohol. Prekvapene na mňa pozrel a povedal, že nevidí dôvod odstupovať, však v týchto veciach žiadny súd nerozhodol … tak som nadškrkol, však ani v tých veciach, pre ktoré “ túžiš “ po odvolaní/odstúpení ministra vnútra žiadny súd nerozhodol, nie ? To je niečo iné, to treba vidieť inak …

Áno, čo sa týka kritikov … naozaj treba vidieť inak. Veď predsa ich nemôžeme hádzať do jedného vreca s tými, ktorých kritizujú, nie ? Čo na tom, že často sú oveľa horší. Čo na tom, že berú plat z vrecka daňového poplatníka a neurobia v jeho prospech nič, okrem prázdneho a nepodloženého obviňovania svojich oponentov. Nehovoriac o ich zvrátenej logike – ak sa nevyšetruje, je zle … ak sa vyšetruje, tiež nie je dobre. V mene svojho záujmu používajú zásadu – čím horšie, tým lepšie.

Neviem … isté je, že vlastný blog mám preto, aby som skúsil nájsť, aká je vlastne pravda. No v prípade niektorých blogov mám skôr pocit, že autor ich prevádzkuje pre propagáciu jedinej pravdy – tej svojej. Ťažko nájsť lepší dôkaz o tom, kým bol v minulosti … alebo kým je dnes. A v spojení s neustálou streľbou na jediný terč (v jednom blogu som ešte nevidel rozbor inej témy, než je téma R.Fico a spol.) sa dokonale potvrdzuje, že aj v minulej ére to bol oddaný stúpenec – jedinej pravdy. Aj keď z nej trčali a doďaleka nevábne páchli plesnivé nôžky – klamstva.

Ktosi na mňa zaútočil, prečo nepíšem pod vlastným menom a s vlastnou fotografiou. Paradoxne to bol človiečik, ktorého by podľa uverejnenej fotografie zrejme nespoznal nikto … keďže bola aktuálna, no možno pred štvrťstoročím.

Odpoveď na jeho otázku je jednoduchá – podobná forma prezentácie ma prešla v čase, keď som párkrát našiel na aute prerezané pneumatiky, či strechu poliatu kyselinou. V jednom prípade sa vinník našiel a bol to presne ten typ, na ktorý sa ostrejšie pozriete a hneď sa ide sťažovať – škodu mi dodnes nenahradil. A keďže netrpím latentnou formou narcizmu, ani nemám ropný vrt na záhrade, nemôžem si dovoliť financovanie opráv škôd, ktoré spôsobili duševne labilní ľudia. Navyše, nepatrím ani medzi flegmatikov a keďže svoju povahu poznám, skôr-neskôr by som sa možno naozaj neovládol … a následné problémy mi za to nestoja.

Prezývku “ cudzinec “ som si vybral zámerne – pretože na Slovensku sú všetci pre štát dôležitejší (alebo skôr pre štátne elity) ako domáci ľudia. Hoci sme doma, a hoci by to mal byť náš štát – sme tu vlastne cudzincami, lebo štát zaujímame len v otázke platenia daní.

A k tým daniam jedna poznámka, ktorej nechcem venovať osobitný blog – nikdy ste nepremýšľali nad skutočným stavom štátnych financií ? Tak sa skúste zamyslieť, prečo niekto zavádza duplicitné dane. Neviete, o čom hovorím ? Uvažujte – také auto. Koľkokrát sa zaplatí pri jeho výrobe a predaji daň (v rôznych formách ) ? A kde končí, keď ešte aj pri prihlásení auta do prevádzky sa musí zaplatiť daň ? Pretože to už nie je poplatok za vydanie poznávacej značky, to je už neskryté zdanenie, hoci by lepšie sedelo – výber výpalného. Má logiku, ak vlastník elektromobilu zaplatí trojnásobok poplatku vlastníka bežného auta, a to len preto, že elektromobil má vyšší výkon ? A to už nehovorím o iných (absurdných) poplatkoch …