O Slovensku

Na jednom portáli padla rečnícka otázka, kto môže 27 rokov po novembri 1989 povedať, že vyhral (teraz.sk) … veľmi rád by som povedal niečo iné, ale pri pohľade na súčasné dianie, najmä po voľbách 2016 som názoru, že sme všetci prehrali …

Pred časom som napísal, že sloboda je stavom mysle, a mamon je najväčším jedom ľudstva. Spoločnosť by sa nemala hodnotiť podľa oficiálnych čísel, uverejnených v rôznych štatistikách, ale podľa toho, ako sa cíti jej najslabšia vrstva – ľudia v sociálnej núdzi, chudobní, dôchodcovia a ľudia so zdravotnými problémami. Klasik by ešte dodal, že aj podľa názoru ľudí vo väzení, a tiež by mal v niečom pravdu. Pretože aj väznice sú preplnené hlavne pre neutešený vývoj, ktorým Slovensko prešlo po novembri 1989, a má to len málo spoločného s tvrdením niektorých ľudí, že spoločnosť by bola na tom lepšie, ak by sa vedela vysporiadať s predstaviteľmi bývalého režimu. Uvoľnenie hrádzí pomste a nenávisti nemôže priniesť nikdy a v žiadnej spoločnosti pozitívny efekt.

Asi poviem niečo nepochopiteľné, ale hanbím sa, keď idem po ulici a vidím bezdomovcov … alebo ľudí, ktorí doslova rátajú centy a premýšľajú, čo si nemôžu kúpiť, a musia sa denne rozhodovať, čo je pre nich najpotrebnejšie a čoho sa vzdajú, hoci to rovnako potrebujú. Hanbím sa za to, že týmto ľuďom neviem pomôcť, a že som neurobil nič, čím by sa zabránilo, aby vznikla vrstva ľudí, bojujúcich o holé prežitie … alebo som urobil len veľmi málo, ak k vzniku tohoto stavu došlo. Hanbím sa za to, že spoločnosť sa vrátila niekde do 30.rokov minulého storočia, ktoré boli základom pre neskoršie krvavé udalosti.

Všetko by malo mať svoje medze … pokiaľ v spoločnosti neplatia pravidlá, pričom sa to odôvodňuje právom na slobodné rozhodovanie, nie sme – slobodní … skôr naopak.

Priznám sa, keď začal vychádzať kedysi Nový Čas, nejaký mesiac možno dva som si ho kupoval. Lenže veľmi rýchlo som pochopil, čo periodiká podobného druhu predstavujú – hrubú deformáciu myslenia ľudí, kde sa do popredia dostávajú nepodstatné, skreslené informácie, ktoré majú poslúžiť odpútaniu pozornosti od skutočných problémov. Aké pocity majú ľudia, ak im niekto ukáže bohatstvo, ktorým disponujú iní – keď sami sotva prežívajú, ako sa cítia príbuzní obetí rôznych tragédií – keď sa ich trápenie prepiera v nejakom médiu, vrátane fotografií … ? Sloboda ? Nie, v skutočnosti je táto sloboda zneužívaná na obmedzovanie slobody a dôstojnosti iných. Pričom vyvoláva v ľuďoch negatívne emócie, a neraz medzí človeka na chladné, bezcitné zviera. Nečudo, že týmto spôsobom zdeformované myslenie ľudí nakoniec spôsobí, že ani neuvažujú nad svojimi rozhodnutiami, ale sa len pudovo rozhodujú, čo a kedy urobia, a to aj v takých dôležitých otázkach – akými sú napríklad rôzne druhy volieb. Nemôžeme sa ani diviť tomu, že nakoniec rezignujú.

Najväčším bohatstvom národa sú deti. Budúce generácie, ktoré môžu jeho dedičstvo rozvíjať a odovzdávať iným. Keď sa pozrieme na slovenský národ, sme veľmi chudobní. Kde sú časy, keď sme stretávali na uliciach množstvo mamičiek s kočíkmi. Dnes sa pre mnohých stáva dieťa položkou, ktorej sa môžu alebo musia vzdať. Niektorí na čas, iní – navždy. Niekto dá prednosť kariére a v honbe za lepším postavením, vyšším príjmom jednoducho premešká správnu chvíľu, ktorá sa už nevráti. Iný musí denne bojovať o prežitie, vandrovať za prácou, a pre splodenie a výchovu dieťaťa nemá ani pomyslenia, keďže nevie vytvoriť primerané podmienky. Samozrejme, politické špičky a ich spriaznený sektor to netrápi. Ak by to bolo inak, nesnažili by sa situáciu riešiť zvyšovaním vekovej hranice odchodu do dôchodku, ale riešili by problém nepriaznivého vývoja v pôrodnosti.

Žiaľ, spoločnosť vedú ľudia a skupiny ľudí, žijúce v presvedčení, že ak si dostatočne nakradnú, nebudú potrebovať nikoho … dokonca ani ten plebs, na ktorý si spomenú len v čase volieb.

Zašli sme tak ďaleko, že sa dokonca v mene pochybných ideálov vzdávame aj vlastnej identity, ba dokonca deformujeme myslenie detí – tvrdeniami, ktoré nie sú a nikdy nebudú pravdivé. Napríklad akýmsi zvráteným hlásením sa k podivnému statusu Európana, často kladenému pred reálnu pravdu – Slováka. V dávnych spoločnostiach, ktoré nepokladáme za moderné, ale skôr za zaostalé, bolo najväčším ponížením, ak jedinec nemal mena … a nemal sa ku komu hlásiť. V našej, údajne modernej spoločnosti, pokladáme za pokrok, ak sa svojho mena a koreňov vzdáva.

Každý musí niečo obetovať v mene pokroku … kto to najčastejšie hovorí ? Ľudia, ktorí zásadne neobetujú nič. Môžete si spomenúť na začiatok 90.rokov, keď sa údajne optimalizovala ekonomika, okresávali výdavky, rast miezd bol minimálny či žiadny – a všetko sa odôvodňovalo názormi “ odborníkov „, ktorí nemohli pripustiť, aby sa roztočila inflačná špirála. Čo predpokladali v prípade, ak by rast platov zodpovedal rastu – cien. Skoro nikto si nevšímal, že sami seba akosi z pravidla vyňali, a pravidelne svoje príjmy upravovali … hoci ich mali viac než nadštandardné.

Klamstvo a chamtivosť sa odjakživa držia za ruky. Spoločne kráčajú životom a tvária sa tak slušne, tak poctivo a bohabojne, aby nebolo vidieť ich skutočné úmysly.

Asi nebude náhoda, že mnohí ľudia, ktorí dnes podporujú hrubo vulgárnu politiku I.Matoviča a spol., a kričia o spoločnosti, preplnenej zlodejmi … kedysi pri poukázaní na to, že naši zákonodarcovia klamú a kradnú reagovali pokrčením plecami a slovami – kto je v politike, klame a kradne … dnes vidia, kam vedie ľahostajnosť a pokrytectvo, a ako to už býva, preleteli z jedného extrému – do druhého. Pretože porušenie jedného zákona sa nedá napraviť porušovaním iných zákonov. A nedá sa to ani ospravedlniť vyšším (spoločenským) záujmom.

Takže – ak sa vrátim k pôvodnej myšlienke – vyhrali sme pred 27 rokmi ?

Víťazstvo v akejkoľvek oblasti sa hodnotí podľa prínosu – či už je to v športe, alebo bežnom živote. Víťazstvom v súdnom spore je rozsudok v prospech účastníka sporu. Víťazstvom v zmysle myšlienok novembra 89 mala byť lepšia a spravodlivejšia spoločnosť. Spoločnosť pre všetkých … bez rozdielu. Máme takú spoločnosť ? Lepšiu pre všetkých, bez rozdielu ? Žijeme v spoločnosti, na ktorú môžeme byť právom – hrdí ? A boli by na nás hrdí naši otcovia, dedovia či pradedovia ?

Skúste si odpovedať sami …