Niekedy v polovici vládnutia M.Dzurindu a spol. som sa dobre bavil na tvrdeniach o tom, ako Slovensko rastie … ako sa všetko zlepšuje, a ako sme na najlepšej ceste k zaradeniu do vyspelej Európy.
S nadšením som si vypočul slová ideologického tajomníka SDKÚ-DS, ktorý prišiel agitovať, aby voliči podporili reformy, pretože cesta za úspechom je síce tŕnistá, ale raz bude určite lepšie. Ešte väčšie nadšenie som cítil pri jeho odpovediach, ktoré sa doslova hemžili slovami – bez komentára, a to vždy, keď niekto z diskutujúcich načrtol, ako to naozaj vyzerá a opísal reálny stav ligotajúceho domu, rozpadajúceho sa pod nánosom pozlátka, prezentovaného hlavným rečníkom. Máte nesprávny pohľad, opakoval čoraz častejšie hlavný rečník, dokonca aj vtedy, keď diskutujúci vytiahli nespochybniteľné fakty. Uvedomte si, že Európa naše kroky oceňuje, zúfalo skúšal argumentovať, keď videl, ako sa v sále ozýva čoraz viac nadávok, alebo ironického smiechu. Ten smiech by dokonale zodpovedal situácii, keď manželia sedia niekde pri stole, manželka je už rozhodnutá svojho životného partnera opustiť (pretože aj tak má už nejaký čas milenca), manžel jej neustále vyznáva lásku a ona sa len ironicky usmieva (s myšlienkou na to, kedy už bude konečne v inej posteli).
Vtedy padli aj prorocké slová, keď jeden diskutujúci podotkol – páni, vy budete dovtedy ospevovať vlastnú aroganciu a bezcharakternosť, kým sa k moci nedostanú tí, ktorých ste chceli pred rokmi od moci – izolovať. Ideologický tajomník a hlavný rečník však zaťato opakoval – to sa nemôže stať, ale stále poťahoval popraskaným slákom na poslednej strune hnijúcich huslí v presvedčení, že jeho nástroj vyludzuje tie najkrajšie tóny … dokonale stelesňoval neboráka manžela, ktorý verejne spieva ódy o svojej manželke v miestnosti plnej ľudí, ktorí presne vedia, na koho sa jeho žena v noci pozerá a v akej polohe
Stretol som onoho človiečika o čosi neskôr, v roku 2010. S nadšením rozprával, že opäť držia koleso slovenských dejín v rukách, a všetko pôjde presne tým smerom, ktorý je správny. Keď som sa ho opýtal, či nemá blbý pocit z toho, že opäť oklamali voličov a do vrcholovej politiky pustili zadnými dverami ľudí, ktorí by ich na volebnej kandidátke potopili, arogantne mi povedal – politika je nevyspytateľná a človek musí robiť možné i nemožné, aby sa v nej udržal … nedalo mi, a trochu bezočivo som sa ho opýtal, či sa rovnako správa aj v manželstve, že manželke najprv niečo sľúbi a potom urobí niečo úplne iné, presnejšie to – čo vyhovuje hlavne jemu. Prekvapene na mňa vtedy pozeral a povedal niečo v zmysle, že prvá manželka síce nevedela pochopiť jeho pružné reakcie na vývoj situácie, ale tá súčasná sa plne stotožňuje s jeho postojmi a správaním.
Musím priznať, že svoju druhú manželku naozaj dokonale odhadol. Ukázalo sa, že pružnosť je aj jej hlavnou prednosťou … a tak som sa včera (len zhodou náhod) dozvedel, že vstupuje do manželstva s naším kolegom. Vlastne by som ani nevedel, kto to je (pretože v minulosti som ju nevidel), nebyť toho, ako sama priznala – vás poznám, vy ste sa niekoľkokrát rozprávali s mojím bývalým manželom, a veľmi na vás nadával, vraj ste skostnatelý obhajca starých zásad, ktoré už dnes nikoho nezaujímajú …
Hora s horou sa vraj nestretne, ale človek s človekom … vždy. Asi by som sa aj bol zasmial, lenže na rozpade manželstva akosi neviem nájsť nič pozitívne, a to ani vtedy, ak vidím, že kolega – ktorý je zároveň aj veľmi dobrým kamarátom – je šťastný. Možno naozaj uvažujem skostnatele … ktovie.
Napadlo ma však, že v našom živote na Slovensku, je aj manželstvo voličov a politikov často fraškou, kde si tá druhá strana namýšľa, ako geniálne vodí svojho partnera za nos. Opája sa falošnými tónmi moci a cinkajúcich mincí v domnení, že jej partner si nikdy nevšimne, prečo nevie prejsť cez dvere a musí sa skloniť. Dnes už mnohí ignorujú staré a pravdivé – kto čím bojuje, tým aj padne. A málokto premýšľa aj nad inou pravdou, že najtvrdšie facky padnú odtiaľ, kde by ich nikto nečakal.
Mnohí ľudia pokladajú život za jednosmerku, a žijú v presvedčení, že práve oni idú vždy a za každých okolností v tom správnom smere. Vždy mi vtedy napadne bývalý spolužiak, ktorý roky žil v presvedčení, že chlap môže kedykoľvek a s ktoroukoľvek, ale žena – len s manželom. Svoj omyl poznal vo chvíli, keď sa nečakane vrátil zo služobnej cesty o trochu skôr, a manželka mu chladne oznámila, že odchádza k svojmu priateľovi, s ktorým čaká dieťa … a z kúpeľne v jeho byte vyšiel chlap, ktorého dovtedy pokladal za najväčšieho chudáka pod slnkom, lebo ho nikdy nevidel so žiadnou babou …
Možno by sme sa aj my mali zamyslieť, či nás ešte baví tanec pri falošných tónoch hudby. Či nás ešte baví idea politikov, ktorí denne a každú hodinu hovoria o vernosti a morálnych hodnotách, ale sami “ dajú “ každému na počkanie, ak sa im to vyplatí … pretože by sa pokojne mohlo stať, že raz budeme pri falošných tónoch tancovať – na vlastnom pohrebe. A pokiaľ viem, tak tetka s kosou reklamácie – neuznáva. Neviem, či by nám aj vtedy srdce poskočilo radosťou, ako za mladých čias, keď vyvolená nášho (nevycválaného) srdca hodila na nás milým (pekne falošným) pohľadom … aby nás nebolelo, že nemá o mliečniakov záujem.
Celá debata | RSS tejto debaty