O Slovensku

Jazdenie v zimných podmienkach dokáže auto otestovať zo všetkých strán. Hlavne také, ktoré má čosi vyše päťtisíc kilometrov, čo naozaj nie je veľa … obvykle sa vlastnosti auta prejavia až po väčšej porcii kilometrov.

Najprv niečo, čo mi naozaj nevonia – automatická prevodovka. Iste, chcel som ju a od začiatku som neuvažoval o inej variante prevodovky, keďže pri kilometroch, ktoré som najazdil a najazdím, som akosi spohodlnel. Ale … musím povedať, že táto prevodovka sa akosi Renaultu nevydarila. V kopcoch radí doslova tragicky, niekedy ponecháva motor vo vysokých otáčkach, inokedy zase predčasne radí do vyšších stupňov. Naozaj optimálnym riešením je prepnutie do manuálneho módu a radenie podľa potreby – vodičom. Vtedy naozaj chýbajú “ uši “ za volantom.

V nejednej recenzii, ktorú som čítal, určovali ako cieľovú skupinu tohoto modelu – pokojných vodičov, ktorí majú všetko na háku, nikde sa neponáhľajú a nič ich nevyvedie z miery. Autori recenzií svoje odhady spájali s možnosťami motora, ktorý má čosi vyše sto koníkov, presnejšie stodesať. Ako je to naozaj ? Nuž … majú i nemajú pravdu, záleží na tom, ako sa k tomu vodič postaví. V každom prípade, ekonomický mód pri tomto aute pokladám za nepotrebnú hlúposť. Po jeho zapnutí som mal pocit, že by ma predbehol aj Fred Flinstone, jazdiaci na vlastný pohon. Nech som stlačil plynový pedál akokoľvek, nechcelo to ísť … vlastne som sa skôr vliekol, a kým som sa na nejakú prijateľnú rýchlosť rozbehol, už som musel uberať. Navyše, ako sa neskôr ukázalo, aj bez ekonomického módu sa dajú dosahovať hodnoty spotreby, nad ktorými budete len neveriacky krútiť hlavou.

Ako to teda je s dynamikou Kadjara ? Prvé skúsenosti hovoria jasne – prudké zošliapnutie plynového pedála povedie akurát k reakcii prevodovky, no výraznejšie sa na zrýchlení auta neprejavuje. Akurát zvukovo to vyvoláva dojem, že ste chceli brutálne zrýchliť … čo sa veľmi nepodarilo. Niečo iné však zistíte, ak pristupujete k veci inak – tlačíte na plynový pedál jemnejšie, ale dôrazne, pričom plynule pokračujete. A zrazu zistíte, že auto sa zmenilo – oveľa ochotnejšie zrýchľuje, a čo je podstatné – veľmi dobre sa s ním predchádza. Napriek papierovo nižším hodnotám si bez problémov poradíte s kolónou, v ktorej je nejaký traktor, kamión či autobus. A aj automat sa správa tak, ako by naozaj mal.

Jazdné vlastnosti Kadjara ? Zimné sedemnástky sa ukázali ako správna voľba. A mám dojem, že aj letné obutie bude v tomto rozmere dostačujúce, hoci s osemnástkami by auto možno vyzeralo lepšie. Kadjar som odskúšal na ceste do Žiliny cez Šturec, čo je v mojom prípade 136 km. Smerom do Žiliny som v rámci možností vyskúšal viac dynamiky, cestou späť zase pohodlíčko v rámci využitia povolených limitov, založené na myšlienke – ponáhľaj sa pomaly, alebo čo ma po tých, ktorí musia byť za každú cenu na čele.  V prvom prípade trvala cesta dve hodiny a tridsaťštyri minút, spiatočná iným spôsobom bola na prekvapenie rýchlejšia – stačili mi dve hodiny a trinásť minút. Podmienky boli približne rovnaké – ráno bolo síce viac áut, ale aj denné svetlo, večer bola síce tma, ale menej áut. Takže sa to akosi vyvážilo. Primrznutý ranný Šturec zvládol Kadjar bez problémov, najmä ma prekvapilo, že som nevidel na palubovke blikajúce kontrolky pomocných systémov, keď občas kolesá prekĺzli. Nerovnosti bolo cítiť minimálne, ku panelovke sa radšej nebudem vyjadrovať – pokladám za trestný čin už to, že táto (vyslovene nebezpečná) komunikácia je ešte stále v prevádzke.

Spotreba ? Do Žiliny som išiel dynamickejšie, a hoci sa nakoniec ukázal horší čas, než večer – spotreba skončila na hodnote 5,1 l/100 km. Spiatočná cesta priniesla prekvapenie – kratší čas jazdy, a konečný výsledok – 4,3 l/100 km. Zloženie trasy bolo identické, približne dvadsaťosem kilometrov tvorila rýchlostná cesta, zbytok cesty I.triedy. Hoci v prípade panelového úseku na Turci by viac svedčalo označenie – cesta 10.triedy (pre samovrahov a milovníkov adrenalínových športov). Touto trasou ešte pôjdem, takže si budem môcť overiť výsledky, no v každom prípade sedia – overil som to za pomoci dotankovania. V každom prípade, papierová spotreba 3,8 l/100 km by mohla byť dosiahnuteľná. Predpokladám letné obutie, a hlavne jazdu bez potreby využitia klimatizácie.

Odborníci tvrdia, že na spotrebe auta sa prejavuje aj množstvo elektroniky v činnosti – zapnuté rádio, navigácia či svetlá. Zapnuté bolo rádio i navigácia, samozrejme svetlá – nemal som pocit, že by to nejako zmenilo spotrebu k horšiemu.

A keď už hovorím o svetlách, tak niekoľko poznámok – myšlienka automatického prepínania stretávacích a diaľkových svetiel je zaujímavá. Musím však konštatovať, že automatický mód mi niekedy spôsobil aj vrásky. Prepínač ovládania svetiel má tri polohy, miesto obvyklých dvoch. Prvá poloha zapne obrysové svetlá, druhá zapína stretávacie a tretia automatický mód. Práve tá tretia poloha ma občas miatla. Hoci som nenašiel podrobnejší opis v príručke, automat ovládal svetlá kompletne, a teda nielen prepínal stretávacie a diaľkové svetlá, ale zároveň aj rozhodoval, či zapnúť denné diódy, alebo stretávacie svetlá. Prekážalo mi to najmä vtedy, keď som na niektorých úsekoch chcel zapnúť hmlovky, ale automat moju vôľu ignoroval a zapol ich až vtedy, keď sám uznal za vhodné a potrebné. Nečudo, pretože hmlovky a denné svetlá akosi nejdú dohromady.

Takže ? Ak nerátam rozpaky nad správaním automatickej prevodovky, prevládne spokojnosť. Kadjar je pohodlný, má prijateľnú spotrebu … dynamiku nechajme bokom, pri tom slove si akosi predstavujem úplne odlišné kategórie áut. Kadjar má dostatok sily, aby sa vysporiadal nielen s rovinami, ale aj tiahlym stúpaním, či horským terénom s množstvom zákrut. Nedostatok papierového výkonu vyváži veľmi dobrý podvozok, a vyšší posed, ktorý dáva šoférovi oveľa väčší prehľad, než konkurencii na bežných autách. Renault zvláda v poslednej dobe nielen kvalitné podvozky, ale aj spoľahlivé a na spotrebu nenáročné motory. Navyše, jeho modely majú aj veľmi zaujímavý vzhľad, čo sa potvrdilo aj v prípade Kadjaru, ktorý dokázal všade pritiahnuť pozornosť.

Z hľadiska komfortu by som našiel nedostatky, ktoré si mohol výrobca odpustiť … ako napríklad niektoré, doslova skryté spínače. Prvé tankovanie ma trochu nazlostilo, pretože som doslova musel pátrať po skrytom, vnútornom spínači na otvorenie nádrže. Nevidel som ho ani vtedy, keď som sedel v aute, musel som vystúpiť, aby som ho našiel na ľavej, spodnej strane palubovky, kde bol doslova skrytý. Zafarbenie prístrojového panelu a jeho celkový vzhľad sa dajú nastaviť v štyroch rôznych sfarbeniach, ale stačilo zasvietenie ostrejšieho zimného slniečka, a bolo úplne jedno, ako je panel nastavený. Vtedy bolo všetko vidieť len v prípade základného nastavenia. Test automatického parkovania skončil predčasne, pretože auto sa snažilo zaparkovať tak dokonale a presne, že to vyvolalo hromadné trúbenie a blikanie nervóznych vodičov. Čo už, stáva sa …

Nádrž má 55 litrov, u štvorkolky o desať litrov viac … tiež mi to akosi nedáva zmysel, prečo na predokolke je menšia, mohli byť pokojne rovnaké. Ale súdiac podľa poznania iných modelov automobilky, asi stavajú nádrže na univerzálny dojazd okolo tisícdvesto kilometrov. Z prvých skúseností si myslím, že táto hranica je u predokolky dosiahnuteľná bez väčších problémov. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie, keď napadne sneh.

V súvislosti so snehom si neodpustím na záver pár poznámok – nechápem, že pod horskými priesmykmi stoja policajti a napriek tomu sa cez nich dostanú ťahače na veľmi pochybnom obutí, ktoré následne komplikujú premávku. Chápem, že ochranárom vadí používanie soli na údržbu ciest, ale posýpanie ľadu drobným štrkom je nezmysel, ktorý len niekomu naženie peniaze na účet (dodávateľom štrku či poisťovniam), samotným vodičom veľmi nepomôže, alebo ich odľahčí od peňazí – ak im štrk poškodí čelné sklo. Akosi mi chýba vyváženosť medzi ochranou prírody a životom či zdravím ľudí.