O Slovensku

Sotva môžem šialenstvo, ktoré sa strhlo pri správe o tragédii ruského lietadla a súboru Alexandrovcov, nazvať inak – než hanebnosťou, ktorej nositelia si sotva zaslúžia, aby boli pokladaní za ľudí …

Akosi sa nevieme správať ako ľudia, a čo je najsmutnejšie – ani počas vianočných sviatkov, ktoré umocňujú akúkoľvek tragédiu … nie, rozhodne sa nečudujem nenávistným dielam ľudí, ktorí sa už dávno spreneverili všetkému, čo by malo symbolizovať človeka … a odlišovať od zvierat … vlastne, v týchto prípadoch som presvedčený, že aj zvieratá sa chovajú – ľudskejšie.

Možno si niektorí z nás myslia, že cynizmom a zlomyseľným mädlením dlaní sa ukážu, a potvrdia svoju jedinečnosť. Možno tomu naozaj veria, ale skutočnosť je vždy a všade úplne iná. Ak niekoho teší cudzie utrpenie či tragédia … nie je úplne v poriadku. Nemusíme si rozumieť, môžeme mať odlišné názory, ba dokonca môžeme byť aj (nepriatelia), ale všetko by malo mať svoje hranice a vždy by sme mali ostať – ľuďmi.

Možno by sme mali myslieť aj na to, že tragédia môže postihnúť kohokoľvek z nás … možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, aké budeme mať pocity, ak si do nás niekto v našej najhoršej chvíli s chuťou kopne.

Iste, doba prináša všeličo … vrátane absurdného správania ľudí, ktorí vplyvom každodenného boja o (neraz holé) prežitie, prestávajú byť schopní akéhokoľvek súcitu, či pocitu spolupatričnosti. Stále by to však nemal byť dôvod, aby sme sa chovali ako divé zvery, či zneužívali cudziu bolesť na vybavovanie vzájomných účtov.

Koľko ľudskosti vieme prejaviť iným v čase, keď prežívajú bolesť a smútok … toľko si jej neskôr zaslúžime, ak niečo podobné postihne nás.