O Slovensku

Sú medzi nami ľudia, ktorí priam bytostne túžia po nejakom zaradení, uznaní … len si to akosi nespájajú s uznaním medzi vlastnými, ale ťahá ich len jediné – rešpekt tých, čo zaklopú na ich dvere. Za každú cenu … iní zase trpia akýmsi neodolateľným syndrómom sluhu a potreby podriadiť sa niekoho záujmu či príkazu za akúkoľvek cenu.

V časoch, keď som dral školské lavice, sa mi doslova priečilo, ak som mal na základe príkazu vytvárať akési umelé priateľstvá na diaľku … niekde s “ kamarátom “ pochádzajúcim z vtedajšieho ZSSR (svojho času nám vnucovali dopisovanie), či vypisovanie oslavných prác na rôzne “ revolučné “ témy. Nemám nič proti tomu, aby sa niekto klaňal svojmu idolu, ale nikdy som nevedel a nechcel pochopiť, prečo k tomu potrebuje aj široký komparz. No čo, u niektorých ľudí je asi sebavedomie tak maličké, že si ho musia masírovať za pomoci plateného potlesku – svojho času od dekláčov (tak sme kedysi volali nesmierne populárnu prehadzovačku u skoro plešatých aparátčikov), dnes zo strany politických kumpánov, ktorí za skyvu chleba predajú hocičo.

Ak niekto konštatuje, že bez zdrojov únie neprežijeme … vyvolá to vo mne neodbytnú myšlienku na všetko, čo súvisí so slovným spojením ekonomická vlastizrada. Pretože si kladiem otázku, ako je možné, že zo štátu, ktorý bol v nejednej oblasti schopný produkcie, ktorý vychoval ľudí – neskôr po otvorení hraníc úspešne pôsobiacich v zahraničí – sa stal štát, odkázaný na akési “ pochybné milodary “ … čo sa stalo s naším hospodárstvom, a kde sa vôbec berie odvaha u politika verejne prehlásiť – dostali sme túto krajinu do takého stavu, že bez charity neprežijeme ?

Dnes je nepochybné, že Slovensko je len montážnou dielňou …

Môžeme sa hladkať a utešovať, ale na pultoch našich obchodov sa ponúka len jediné – druhotriedny odpad. Vidieť to denne, nekvalita nás pravidelne zaplavuje, alebo nás zaplavuje tovar, ktorého kvalita je zjavne nižšia, ako v iných krajinách únie. Môžeme si čokoľvek nahovárať, ale je to nespochybniteľný fakt – čo sa napokon dokazuje aj v rôznych snahách, smerujúcich k tomu, aby sa kvalita (najmä) ponúkaných potravín vyrovnala – medzi Slovenskom a ostatnými krajinami únie. Rovnaké snahy sú viditeľné aj u susedov v Česku. Lenže … tieto problémy sme vôbec nemuseli mať, keby sme si vážili a chránili to, čo máme doma.

Dnes si často pripadám ako v detstve – už chýbajú len povestné nápisy So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, samozrejme nahradené iným nápisom v znení typu S EÚ, NATO a USA na večné časy a nikdy inak … čomu zodpovedá obsah výrokov politikov (asi nebude náhoda, že mnohí z nich pochádzajú z prostredia, kde sa predtým klaňali tomu prvému nápisu z detstva), obsah médií (hrajúcich sa na mienkotvorné) a žiaľ – aj správanie mnohých, naozaj obyčajných ľudí. Kde sa v nás berie tá neodolateľná potreba podriaďovať sa niekomu a niečomu za každú cenu ?

Kde sa v nás berie tá neúcta voči všetkému, čo sa spája s koreňmi nášho národa, keď pokojne tolerujeme, že v najvyššom zákone nášho štátu podriaďujeme svoje zákony – zákonom pochybného spolku, kde pravidlá platia len pre slabších a chudobnejších ? Kedy si konečne uvedomíme, že v slovách o nemožnosti prežitia bez dáždnika únie sa skrýva úplne iný odkaz a význam, než sa na prvý pohľad zdá – vlastne nám oznamujú naši vlastní zástupcovia, že ak sa nepodriadime diktátu Bruselu, budeme sa mať zle ? V čom sa to líši od politiky, ktorú kedysi viedol voči svojim vazalom – Kremeľ ? Pretože, ak sa slová predsedu vlády R.Fica zakladajú na pravde, tak nám vlastne oznamujú

Žijete v diktatúre, ktorú nemôžete (nesmiete) odmietať, ak chcete prežiť

V rôznych diskusiách sa prispievajúci hrdia slovami – vyhnali sme Rusov …  opíjame sa akýmsi plesnivým rožkom hrdinstva, pretože ak by vtedy predstavitelia ZSSR nechceli, aby ich vojská opustili naše územie, mohli by sme sa postaviť aj na hlavu a nedošlo by k tomu. Divadielko pre verejnosť je jedna vec, a realita úplne iná. Nehovoriac o tom, že presne rovnakí ľudia, ktorí nám vtedy opakovali slová o šialenstve podriaďovania sa cudzím príkazom a záujmom (najprv z Moskvy, neskôr z Prahy), nás dnes bezočivo masírujú slovami – podriadiť sa Bruselu je správne a nevyhnutné. V slušnej a objektívne mysliacej spoločnosti sa podobným ľuďom hovorí – prezliekači kabátov, zradcovia či kolaboranti. A tento problém zatvorením očí nevyriešime, a pokiaľ týmto ľuďom necháme riadenie Slovenska, skončíme veľmi zle.

A mali by sme si všimnúť aj niečo iné – ak niekto začne hovoriť o národných záujmoch Slovenska a upozorňuje, že by mali bezvýhradne stáť nad akýmikoľvek záujmami rôznych medzinárodných spolkov, okamžite končí v kategórii – nacionalista, extrémista a podobne. Končí doslova ako nepriateľ … prečo ? Pretože najväčšou hrozbou pre plán vytvorenia beztvarej európskej masy v podobe umelej, európskej federácie je – vlastenectvo. Prečo sme tak ľahko zabudli, koľko strastí postihlo (nielen) slovenský národ, kým mohol oficiálne užívať vlastný, rodný jazyk ? Prečo sme zabudli, koľkými strasťami musel prejsť slovenský národ, aby vôbec bol uznaný – ako národ ? Prečo sme vymazali zo svojej pamäte, koľkokrát nás naši súčasní spojenci predali, pretože to bolo v ich záujme ?

Je priam neuveriteľné, že naše deti vedia oveľa viac o tragédiách cudzích národov, než o tragédiách, ktoré postihli slovenský národ …

Ak neberieme do úvahy august 1968, o ostatnom sa hovorí minimálne – napríklad o Mníchove 1938, alebo povojnovom usporiadaní Európy, kde sme skončili v područí stalinského ZSSR po konferenciách veľmocí – jednajúcich o nás, ale bez nás. Francúzsko, Veľká Británia, USA … dnešní spojenci tam sedeli a veselo rozdávali to, čo im nepatrilo. Aj v súvislosti s augustom 1968 sa mlčí o tom, že vtedajší demokratický Západ reagoval slovami – sféra sovietskeho vplyvu, do ktorej nemieni zasahovať.

Zamyslime sa … udržaniu ruského diktátora V.Putina pri moci predchádzajú aspoň formálne prezidentské voľby (ako sa tomu hovorí v nejednom médiu) – teda ľudové hlasovanie, ale prezidenta EÚ (alebo predsedu Európskej rady)  – voliť občania krajín, združených v EÚ – nemôžu…. hoci žijú v demokracii. Čo je naozaj diktatúra či demokracia – odpovedzte si sami …

A ešte poznámka na záver – občas sa zvykne argumentovať v prospech únie príkladom Škótska, ktoré nesúhlasí s odchodom Veľkej Británie z EÚ, a chce v únii zotrvať. Opäť falošná ilúzia – pretože Škótsko sa v skutočnosti chce zbaviť najmä poručníctva Londýna, a pre dosiahnutie cieľa je každý prostriedok dobrý … v zmysle slov – nepriateľ môjho nepriateľa je môj – priateľ. Skutočný postoj Škótov k únii spoznáme až vo chvíli, keď sa vymania z dusivej náruče – Londýna.

Pre nás však ostáva jediná otázka – zaslúžime si vlastný štát, ak ho nechávame v rukách politikov, ktorí ho podriaďujú cudzím záujmom ?