O Slovensku

Dnes sme slobodní, vtedy sme neboli – povedal jeden pán pri debate o minulosti a súčasnosti. O chvíľu prišiel jeho syn, a dali sme sa všetci do debaty, ktorá skončila zaujímavým konštatovaním – chceli sme ísť tento rok na dovolenku do Tatier, ale nevychádzajú nám peniaze. Pán smutne na nás pozrel a dopíjal pivo. Nuž, záver našej debaty veľa vypovedal o jeho dnešnej slobode. Naozaj je slobodnejší ako kedysi ?

Sused dostal pred mesiacom výpoveď. Nesúhlasil s postupom nadriadeného, dovolil si to verejne povedať a neuvedomil si, že šéf je dobrý kamarát nielen s riaditeľom firmy, ale aj jej majiteľmi. A hoci mal pravdu, platilo staré – známe otrepané – lajno padá zásadne zhora. Takže – nadriadený usúdil, že treba siahnuť k reorganizačným opatreniam (tradičná a komická príčina mnohých výpovedí), aby bola firma efektívnejšia. Žiaľ, susedovo miesto akosi zaniklo a tak mu ponúkli náhradu – miesto firemného poštára, teda cestovanie s papiermi medzi firmou a poštou, triedenie doručenej pošty a jej roznášanie medzi jednotlivými oddeleniami firmy. Úžasná ponuka pre človeka s dvadsaťročnou praxou, niekoľkými registrovanými patentmi a množstvom pozitívnych referencií, nie ? Ak nechcel degradovať všetko, čo v minulosti dosiahol – musel odísť. Nehovoriac o tom, že na ponúkanom mieste bol plat na úrovni minimálnej mzdy, čím by nezaplatil ani hypotéku na dom. Neskôr zistil, že reorganizácia v (už) bývalej firme bola vlastne premenovaním miest, a na tom jeho sedí bývalý podriadený, ktorý síce nemá také vzdelanie, skúsenosti a výsledky, ale má inú prednosť – nevytŕča z radu, je bez vlastného názoru a vždy sa riadi zásadou – šéf má vždy pravdu.

Môžete slobodne voliť svojich zástupcov do vlády a parlamentu. Neznelo by pravdivejšie – môžete slobodne voliť medzi tými, ktorých vám ponúknu politické strany ? Alebo ešte stále veríte, že porevolučné ksichty sú prínosom, a to aj napriek škodám, ktoré v tejto krajine napáchali ?

Právnik povedal – vaša žaloba je dostatočne podložená, ale nenájdete súd, ktorý by vám dal za pravdu – stačí sa pozrieť na meno žalovaného. Neveril som a žalobu som podal. Jeden súd rozhodol, druhý rozhodnutie zrušil a vec vrátil. A tak to išlo niekoľko rokov, kým som nepochopil zmysel tejto hry na dobrého a zlého policajta. Nie, nemohli otvorene zamietnuť moju vec, ale mohli ma vyčerpať neustálym vytyčovaním nových a nových pojednávaní, a rastom nákladov na právne zastúpenie. Výsledok ? Vzdal som to, lebo som nechcel zruinovať rodinný rozpočet.

Kedysi existovalo VDI. Ak neviete, čo tá skratka znamenala – výrobné družstvo invalidov. Hnusný názov, ale podstata spočívala v tom, že vytváralo pracovné miesta pre ľudí, ktorých uplatnenie bolo sťažené. Kamarát tam pracoval a po zániku družstva skončil aj on, a jeho perspektíva. Odvtedy je nezamestnaný, pretože stačí pohľad na jeho zdravotný záznam, a každý pokrúti hlavou – nehnevajte sa, ale nie je možné vás zamestnať. Pre štát nie je dostatočne chorý, aby mal nárok na invalidný dôchodok, pre zamestnávateľov nie je dostatočne zdravý, aby ho mohli zamestnať. A tak je priviazaný k jednej izbe, posteli, stolíku s dvoma stoličkami a občasnej prechádzke na úrady. Nikdy nebude mať rodinu (lebo by ju neuživil), vlastné bývanie (lebo si nezarobí), nemá žiadnu budúcnosť (ako mnohí iní, čo to nakoniec nezvládli). Akú slobodu získal on ?

Kedysi ma bezmála vyhodili z práce, lebo som si dovolil povedať, že by sme mali orientovať svoje záujmy nielen na RVHP, ale aj iné krajiny a spolupracovať s nimi. Dnes ma idú ukameňovať, ak poviem to isté v súvislosti s európskou úniou. Bývalý kolega svojho času kritizoval spoločné cvičenia Varšavskej zmluvy a povedal, že najideálnejším riešením by bola pre našu krajinu (bývalé ČSSR) neutralita. Skončil pred miestnym výborom strany (či ako sa to volalo), kde musel svoj „nezodpovedný“ postoj vysvetľovať a časom zistil, že niektoré veci ho akosi cielene obchádzajú – napríklad pracovný postup. Nie, dnes vás za kritiku NATO nevyhodia z práce, alebo nezablokujú váš pracovný postup – ale ak svoj názor prejavíte na verejnom fóre (napríklad blogy niektorých denníkov), tak sa príspevky „náhodne“ stratia, alebo je vám zablokovaný prístup pre porušenie pravidiel – ktoré nemusí prevádzkovateľ vysvetľovať. Prečo ? Sme slobodnejší ?

A to už nehovorím o ľuďoch, ktorí kedysi velebili Sojuz a všetky spolky, kde sa ZSSR pohybovalo … a dnes velebia EÚ a NATO, a idú ukameňovať každého, kto má iný názor. Ako vidia títo ľudia slobodu ? Myslím, že slobody sa skôr boja, pretože by znamenala zodpovednosť za konanie. Veď je také pohodlné, brať plat a v prípade problémov sa vyhovoriť – to nie my, to únia nariadila, preto je tak, ako je. My vieme, že je zle, ale kríza … neskôr by sa možno vyhovorili, že nesvieti slnko, alebo neprúdi vzduch … však je to také pohodlné, brať plat a vyhovoriť sa na niekoho iného, čím možno zakryť krutú realitu – sú nepotrební, lebo nemajú žiadne výsledky. Nemôžu mať – sloboda znamená všetko, čoho sa boja, a pred čím utekajú.

Diplom “ Zaslúžilý pracovník socialistickej práce “ stál údajne dvadsať korún, vrátane odovzdania. Neviem, nebol som medzi tými, čo ho tlačili, či preberali. Avšak diplom “ Ekonóma roka “ … to je iná káva. Slovensko dostalo dva kúsky tejto neuveriteľnej „cennosti“ a výsledkom práce jej nositeľov je úpadok – prišlo o všetok majetok a nezávislosť. Dva kusy papiera a sloboda je v prachu.

Ešte stále veríte, že ste slobodnejší ako kedysi ? Svätá prostota. Tak si skúste predstaviť, aká vlna pobúrenia by sa vo vyspelých demokraciách zdvihla, keby bývalý Sojuz začal čipovať doklady, rozmiestnil kamery v uliciach, plošne monitoroval komunikáciu celého národa (alebo dokonca celého sveta), vyvíjal zariadenia – ktoré zastavia auto na diaľku, alebo poslal vojakov na dovolenku počas olympiády na vojnových lodiach … dnes sa to nazýva boj proti terorizmu. Ešte vám nedošlo, že potenciálnymi teroristami sme pre šíriteľov demokracie všetci, čo si dovolíme mať iný názor a nebodaj ho presadzovať ? Nebotyčná drzosť …

Sloboda – nikdy sme jej nemali menej, ako dnes. Kedysi ste poznali hranice – napríklad ste videli ostnatý plot a strážne veže, či búdky. Dnes ich nevidíte – len zrazu zistíte, že ste niekomu šliapli na otlak. Môžete hovoriť, čo vás napadne – ale niekto iný má právo urobiť všetko, aby vás nikto nepočul. Alebo naopak – urobiť všetko preto, aby niekto íný počul aj to, čo je výsostne súkromné.

Snívajte ďalej … ale najprv sa skúste zamyslieť nad významom slova – sloboda.