Kto čaká kritiku na adresu slovenských hokejistov, nemusí ďalej čítať. Pretože dnes sme videli len ovocie ľahostajnosti a nezáujmu slovenskej spoločnosti o šport. Alebo skôr všeobecný úpadok spoločnosti, ktorý sa prejavuje úplne rovnako v športe, ako aj kultúre, školstve, zdravotníctve a pod.
Vráťme sa však k hokeju. Videl som dva zápasy – Nemecka s USA, a samozrejme Slovenska s Talianskom. Prvé, čo ma napadlo po víťazstve Nemcov nad Američanmi, bola myšlienka – tak a skončili sme. Nemci síce vyhrali tesne, ale celý zápas si išli za svojím cieľom, teda úspechom. Náš zápas s Talianskom nám musel konečne otvoriť oči. Musel nám jasne ukázať, ako hlboko sme padli v hokeji, jednom z najpopulárnejších športov na Slovensku.
Najprv niekoľko poznámok k organizácii šampionátu. Ak obídeme absenciu našej hymny, ukazuje sa, že organizácia kríva vo všetkých ohľadoch. Rusko so Švédskom hrali nový formát predĺženia, teda traja proti trom. Rovnako sme hrali aj my proti Taliansku, ale predĺženie Švajčiarska proti Slovinsku sa hralo vo formáte piatich proti piatim, a veselo sa vylučovalo. Ktovie, čoho sa ešte (nielen) od organizátorov dočkáme.
Vráťme sa však ku Slovensku. Mnohým sa nebude páčiť môj názor, ale dnes patríme vo všetkých ohľadoch do B-skupiny. Pamätám si éru, kedy ešte bývalé Československo sa pravidelne vracalo s medailami. Vlastne istá éra bola len o tom, kto turnaj vyhrá z dvoch večných rivalov – Sovietskeho zväzu a Československa. Ostatní hrávali podľa systému, že zápasy proti bývalému ZSSR tradične vypustili a skúšali sa vytiahnuť proti ČSSR, ktorého mužstvo bolo predsa len o čosi priechodnejšie. Istý čas to bola najmä prax Švédska a Fínska.
A prišiel prevrat, neskôr rozdelenie …
Treba ešte pripomenúť, že dlhodobý úspech československého hokeja vyplýval z prepracovaného systému výchovy mládeže. Tento systém sa začal rozpadať hneď od roku 1990. Rušili sa športové triedy, športové školy, strediská vrcholového športu. Prakticky v priebehu piatich rokov sa rozsypal celý systém výchovy mládeže, čo si však nikto nevšímal, ak teda nespomíname varovné hlasy priamo z prostredia hokeja, ale aj iných športov. Keďže posledná generácia, vychovaná bývalým systémom sa dostala do ideálneho veku a prinášala úspechy, na budúcnosť nikto nemyslel a ak aj áno, tak len verbálne.
Kto o tom pochybuje, nech sa zamyslí – tri medaily z hokejových šampionátov, víťazstvo tenistiek v Pohári federácie, finále tenistov v Davis Cupe (vyberám len úspechy v kolektívnych športoch). Kde sú dnes tenisti a tenistky ? Úspešná generácia skončila, pomaly končia aj pamätníci úspechov (vlastne hrá už len D.Hantuchová), v prípade hokejistov zo zlatej generácie nehrá vôbec nikto. Nie, posledné striebro hokejistov vynechajme. Vtedy sa stretli ideálne okolnosti, ktoré sa už možno najbližších dvadsať rokov nebudú opakovať.
Dnes nás fackuje realita. Nikto nemusí pochybovať, že budem držať našim hokejistom palce, ale pre osud slovenského hokeja by bolo asi lepšie, ak by sme na nejaký čas najvyššiu kategóriu opustili. Pád na dno, hoci zostup do B-éčka sa nedá nazvať hokejovým pádom na úplné dno, vedie obvykle k vzostupu v nejednom športe, nielen v hokeji. K tomuto presvedčeniu som nedošiel náhodou. Dnešná úroveň slovenského hokeja má viacero príčin.
- Zlyhanie a zánik systému výchovy mládeže a vyhľadávania talentov
- Zlyhanie športovej diplomacie
- Nízka úroveň domácich súťaží
K prvému bodu som sa už vyjadril vyššie. V otázke zlyhania športovej diplomacie je najväčším problémom zloženie prípravy našich reprezentácií. Nezatvárajme oči pred realitou – Nemecko, Švajčiarsko, Dánsko, Nórsko či Francúzsko nie sú krajiny, s ktorými by sme sa mali porovnávať. Pravidelné turnaje so vzájomnou účasťou naučili tieto krajiny, ako majú hrať proti nám, ale nám nijako neprospeli k ďalšiemu rastu. Pravdou však je, že silná európska štvorka Fínska, Švédska, Česka a Ruska nestojí o ďalšieho konkurenta, takže je veľmi ťažké zaistiť pravidelnú konfrontáciu s jej mužstvami. Nič na tom nemení ani nový formát prípravy vo forme dlhodobého turnaja, pretože aj tento rok sme stretli len Fínsko.
Domáce súťaže a ich úroveň. Iste, do klubov pribúdajú hráči z vyspelých krajín, ale práve tí ukazujú, ako hlboko sme padli. Čiastočne je na vine dlhodobé ignorovanie najlepších hráčov slovenskej najvyššej súťaže zo strany reprezentačných trénerov, kedy bolo bežným javom, že slúžili len dovtedy, kým neprišli hráči spoza oceána a potom mali smolu. Dnešný hokej sa však aj tak hrá inak. Jednoducho, priamočiaro, bez zbytočného cifrovania s pukom na hokejke. Na Slovensku tento spôsob hry dlhodobo predvádza Banská Bystrica, a výsledkom boli tri účasti vo finále za sebou a terajší titul majstra. Problémom však je, že nositeľmi tohoto štýlu v klube nie sú slovenskí hráči a teda nie je možné vyberať do reprezentácie. Pekný kombinačný hokej, asi najkrajší v lige hrá Nitra, ale problém je úplne rovnaký, ako v bystrickom prípade – sotva by sme zložili jeden slovenský útok. Zaspali sme dobu. A bude trvať veľmi dlho, kým sa vrátime tam, odkiaľ sme vlastnou vinou spadli.
Reprezentační tréneri … kapitola sama o sebe
Je zbytočné hádzať kameňmi po Cígerovi, ako bolo zbytočné kameňovať Hanlona. Tréner reprezentácie vyberá hráčov, ale ich nevychováva. Ak nemá z čoho vyberať, sotva bude vyhrávať. A pokiaľ niekto verí v nesmrteľnosť hokejistu, alebo chce stavať osud úspechu či neúspechu na torze hráčov v NHL, z ktorých väčšina sa blíži ku koncu kariéry, je veľmi naivný. Proste nám chýba kvalita, skutočné talenty a systém.
Ak chceme úspech, musíme sa vrátiť k tomu, čo fungovalo. Obnoviť starý systém výchovy, doplniť ho modernými prvkami v tréningu a hlavne investovať peniaze. Švajčiarsku trvalo dvadsať rokov, kým sa dostalo tam, kde je dnes. Počas celej éry rastu malo v reprezentácii jediného trénera R.Kruegera. Dlhodobo pracoval s reprezentáciou, prežil jej pády i vzostup. Smutné je, že dvadsať rokov museli investovať a tvrdo drieť, aby sa dostali tam, kde sme my na ich začiatku už boli etablovaní. Bude nám treba veľa úsilia, aby sme sa vrátili späť a nie je isté, či sa nám to podarí.
Zabudnime na štvrťfinále a pozrime sa realite do očí. Máme v reprezentácii to najlepšie, čo sme mohli zaistiť a napriek tomu sme stratili body s Talianskom. Nepochybujem, že naši hráči urobia všetko možné, aby boli čo najlepšie výsledky. Ale nech bude konečný stav akýkoľvek, nemôžeme ich kritizovať – nie je to ich vina, že na viac reálne nemajú. Nemôžeme ich viniť za to, čo nespôsobili.
A preto si myslím, že by nám prospel zostup do B-skupiny. Príliš často prehrávame so silnými a trápime sa so slabými. Taká situácia škodí aj sebavedomiu hráčov a podvedome je na nich vytváraný tlak v akomkoľvek zápase, do ktorého nastúpia. Z hľadiska psychiky je lepšie byť prvým v B-skupine, ako pravidelne sa zachraňujúcim v A-skupine. Našich hokejistov treba vrátiť na vlnu pravidelných víťazstiev, aby sa mohli odraziť k veľkým úspechom.
Niekedy je menej – viac.
Otázka znie - či by sme sa udržali aj v B-skupine... ...
Sám si kedysi kritizoval, ako sa bezhlavo búralo... ...
Kedysi sme s klubom vypadli do nižšej súťaže,... ...
Organizacia kriva?...pozries a vidis? :-) ...
Cudzinec ! Tentokrát nemôžem s tebou vo všetkom... ...
Celá debata | RSS tejto debaty